(O.Pietruchová pre http://www.jetotak.sk) Ženu (vraj) ani kvetinou neudrieš. Naozaj? Alebo sú peniaze lepšie rátané a žena bitá? Nuž, v tomto sú slovenské tradície naozaj pozoruhodné. Je to práve tradičný pohľad na postavenie žien v rodine a spoločnosti, ktorý zabezpečuje mocenskú pozíciu muža vytvára podhubie pre existenciu násilia páchaného na ženách. Aj preto sa v Deklarácii o odstránení násilia páchaného na ženách (OSN, 1993) hovorí: „Štáty majú odsúdiť násilie na ženách a neuplatňovať žiaden zvyk, tradíciu alebo náboženské ohľady ako zámienku na vyhýbanie sa svojim povinnostiam odstraňovať násilie.“ Aj preto vyhlásila Organizácia spojených národov 25. november za Medzinárodný deň boja proti násiliu páchanom na ženách.
Život v dlhodobej traume
Všade okolo nás sú ženy, ktoré žijú v neustálom strachu zdravie a život svoj a svojich detí. Pritom ten, ktorý im tento strach spôsobuje, ktorý ich týra a ohrozuje je muž, ktorého si pred časom s dôverou vybrali za životného partnera. Ich situácia je oproti iným obetiam násilia o to horšia, že popri fyzickej bolesti a strachu zažívajú aj bolesť zo sklamania a dôvery, ktorú pociťovali k svojmu manželovi.
Ich stav je dlhodobou traumou, ktorá sa prejavuje rovnakými symptómami a vyžaduje si rovnaké spôsoby liečenia ako trauma obetí katastrofy, ľudí, ktorí prežili koncentračné tábory či vojnových veteránov. Oproti nim sú však tieto ženy strachu a tlaku zápasu o vlastný život vystavené niekedy celé desaťročia.
Facky, sácanie, bitie, kopanie, škrtenie, pálenie cigaretou, znásilňovanie, ale aj absolútna kontrola pohybu či obmedzovanie osobnej slobody – formy a rozsah domáceho násilia páchanom na ženách a ich deťoch je pre mnohých nepredstaviteľný. A predsa ho mlčky tolerujeme. Prečo? Lebo otec a manžel ako hlava rodiny má právo so svojou rodinou (čítaj svojím vlastníctvom) zaobchádzať aj mimo rámca zákonov, práva a ľudskosti? Lebo to považujeme za súčasť našej tak často omieľanej kultúrno-etickej tradície? Lebo je to tak oveľa pohodlnejšie a jednoduchšie pre nás samotných, čo sa neradi sa miešame do súkromia iných? Alebo to považujeme len za hádku, ktorá je vecou len tých dvoch?
Omyl. Hádajú sa dve rovnocenné osobnosti, z ktorých každá má svoj názor a možnosť prejaviť ho. Týraná žena sa neháda. Tá sa len ticho plíži popri stene vediac, čo ju očakáva, dúfajúc, že on ušetrí aspoň deti, že ona tento krát nebude musieť do nemocnice, alebo často – že to aspoň prežije. Že dnes ju ešte nezabije.
O to horšie je mlčanie spoločnosti, nás všetkých. A často je to nielen mlčanie, ale navyše aj spochybňovanie žien trpiacich i tých, ktoré sa im snažia pomôcť. Na jednej strane sa stretávajú obete domáceho násilia s nepochopením u polície a súdov, s bagatelizovaním ich tak závažného problému, často s predsudkami, mužskou solidaritou, ale aj s izoláciou, stratou priateľov a priateliek. Nikto nespochybní nahlásenie krádeže auta či násilný trestný čin, vykonaný na cudzom človeku. Nahlásenie opakovaného ohrozenia života ženy vlastným manželom za to veľmi často áno.
Prečo cítia niektorí ľudia, spravidla muži, ešte stále potrebu tému zľahčovať a zosmiešňovať? Odpoveď nám poskytne americká lekárka J.L.Herman: „Každá dominantná skupina ľudí má tendenciu glorifikovať svoje vlastné utrpenie a svoje traumy a odmietať alebo znevažovať, popierať alebo bagatelizovať utrpenie tých, ktoré/ých sama vlastne utláča. Muži sú obeťou násilia vo vojne a v politike, nie sú však obeťou sexualizovaného násilia alebo násilia v súkromných vzťahoch. Muž, ktorý bol mučený a perzekvovaný tyranským režimom, si zasluhuje úctu a vážnosť, kým žena, ktorú mučí a perzekvuje tyranizujúci manžel, sa v najlepšom prípade považuje za poľutovaniahodnú chuderu a v tom najhoršom prípade sa jej pripisuje vina za vlastné utrpenie. Lenže násilie je vždy len násilím a muži aj ženy krvácajú zo svojich rán rovnako.“
Naozaj každá piata?
Prvý reprezentatívny sociologický výskum na Slovensku skutočne ukázal, že každá štvrtá žena zažila od partnera resp. bývalého partnera opakované násilie. Áno, je to obludné číslo a ťažko mu uveriť. Nie je však výnimočné, naopak. Kampaň Európskej komisie mala heslo „Každá piata žena žije s násilným manželom alebo partnerom“ „Štatistiky ukazujú, že v Európe je každý deň jedna z piatich žien obeťou násilia,“ uvádza Rada Európy. „40 štúdií v 24 rôznych krajinách 4 kontinentov ukázalo, že 20 až 50% dotazovaných žien trpelo fyzickým násilím od mužských partnerov. Navyše prieskumy indikovali, že aspoň jedna z piatich žien bola znásilnená alebo zažila pokus o znásilnenie.“ (WHO) 70% násilných trestných činov bolo spáchaných na ženách u nás v domácnosti, pričom len zlomok žien týraných manželmi sa rozhodne podať trestné oznámenie. Ročne je u nás na následky domáceho násilia zabitých 25 až 30 žien.
Prečo teda násilie takého veľkého rozsahu uniká našej pozornosti? A uniká skutočne? Alebo je to tak, že ho jednoducho nechceme vidieť? Že si radšej zavrieme dvere a pustíme hlasnejšie televíziu, keď sa od susedov ozýva krik muža a nárek ženy a detí, že sa radšej pozeráme na gombík na susedkinej blúzke len aby sme nemuseli vidieť modriny na jej tvári?
Pritom to nie sú len ženy samotné, ktoré trpia. Podľa prieskumov až v 70% sú obeťami mužského násilia aj deti, pričom tie trpia nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. Vyrastať v násilnom vzťahu je niečo, čo poznačí človeka na celý život.
Mýty a predsudky
S javom násilia páchaného na ženách je spojených mnoho mýtov a predsudkov. Hovoríme pri tom o hádke, o rodinnom probléme, do ktorého sa štát miešať nemá, o hysterických ženách, ktoré priam provokujú k tomu byť bité, o problémoch násilníka s alkoholom či o vrodenej agresivite ako typicky mužskej vlastnosti. Je veľa dobrých dôvodov, prečo ospravedlniť vlastnú nečinnosť a toleranciu, prečo nevidieť modriny na susedkinej tvári a nepomôcť. Muži však nepáchajú násilie na ženách preto, že to ich vrodená vlastnosť alebo že sú alkoholici, ale preto, že im to ticho tolerujeme ako právo hlavy rodiny zjednať poriadok.
Muži sú násilní voči vlastným ženám jednoducho preto, že môžu. Alebo si to ešte vždy myslia. Je na nás, na každom a každej z nás, či ich z tohto omylu vyvedieme.
Od dnes máte na to príležitosť. Začína sa totiž 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanom na ženách. Jeho hlavným mottom je …. konajme.
Pridaj komentár
Momentálne neexistujú žiadne komentáre.
Iniciatíva piata žena 
Pridaj komentár