Rada Európy: Ochrana žien proti násiliu

Odporúčanie Výboru Ministrov a Vysvetľovacie Memorandum č. R (2002)
Vysvetľovacie Memorandum

I. Úvodné poznámky

  1. Všeobecne
  2. Po mnoho rokov bolo násilie na ženách nepreskúmaná, ba až tabuizovaná záležitosť. A hoci nový význam pojmu ľudské práva a zavedenie nástrojov na ich ochranu pomohli spustiť kampaň proti ich zneužívaniu a proti násiliu na ženách, na rozdiel od iných aspektov nerovnosti pohlaví, Európa začala uznávať túto otázku ako problém až v 70.-80.-tych rokoch minulého storočia. Postupné odkrývanie existencie a rozsahu problému prebiehalo súčasne s uznaním princípu právneho zrovnoprávnenia žien a mužov (de jure).[2]
  3. Povedomie verejnosti ohľadom tohto problému, podporované feministickými skupinami a mimovládnymi organizáciami[3] rástlo: tieto organizácie skombinovali praktické podporné opatrenia s verejnými kampaňami a pomáhali tak začleniť boj s násilím páchaným na ženách do programov inštitúcií.
  4. Opatrenia, prijímané na úrovni vlád a medzinárodných organizácií ešte viac zdôraznili univerzálny charakter problému. Rozsiahle politiky a stratégie zavádzali OSN, Rada Európy, EÚ a v poslednom období aj iné organizácie, napríklad OSCE – Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.
  5. Po rozsiahlych konzultáciách spustili koalície ženských organizácií z rôznych krajín na Svetovej konferencii OSN o ľudských právach (Viedeň, jún 1993) lobing za to, aby bola táto problematika formálne uznaná ako porušovanie základných ľudských práv žien. Tento postoj posilnila Akčná platforma (Platform for Action) prijatá na IV. svetovej konferencii OSN o ženách (Peking, 4.-15.9.1995), ktorá vyzvala vlády k prijatiu integrovaných opatrení na zabránenie a odstránenie násilia na ženách (pozri Kap. VI.D Akčnej platformy).
  6. V roku 1994 vymenovala OSN Osobitného spravodajcu pre násilie na ženách, jeho príčiny a dôsledky, ktorý je zodpovedný za zdokumentovanie a analýzu týchto otázok. Niektoré krajiny už implementovali medzinárodné dohovory o násilí na ženách, napr. Americký dohovor o prevencii, trestaní a odstránení násilia na ženách z roku 1984.
  7. Násilie na ženách vyšlo na svetlo iba nedávno, prieskumy v tejto oblasti a hľadanie riešení pokračujú a priťahujú pozornosť väčšiny členských krajín Rady Európy.
  1. Hlavné charakteristiky: univerzálny a mnohotvárny problém
  2. Násilie na ženách je problematika, ktorá doposiaľ nebola adekvátne preskúmaná. Otázky a odpovede na túto problematiku sa navyše aj v členských krajinách Rady Európy rôznia. Niektoré krajiny s riešením tohto problému iba začínajú, zatiaľ čo iné už majú viac ako dve desaťročia skúseností s formulovaním nových postupov boja proti násiliu. Rozdiely medzi krajinami existujú aj v tom, na aké konkrétne formy násilia sa zameriava reforma právneho systému, pomoc a záujem médií.
  3. Násilie má aj svoju „skrytú stránku” v tom, že z prieskumov uskutočnených v rôznych krajinách sa zdá, a platí to pre všetky formy násilia, že počet oznámených a zaznamenaných prípadov je podstatne nižší ako je skutočnosť.
  4. Na základe uskutočnených štúdií a zozbieraných údajov sa vynárajú mnohé široké črty tohto problému. Prvou je univerzálna povaha problému: násilie na ženách sa objavuje vo všetkých krajinách a vo všetkých vrstvách spoločnosti. Ovplyvňuje ľudí každého veku, etnického pôvodu a náboženského vyznania, bez ohľadu na ich profesionálnu orientáciu či osobné okolnosti, alebo bez ohľadu na to, či patria k určitej národnostnej menšine.
  5. Násilie má rôzne formy: verbálnu, fyzickú, sexuálnu, psychologickú, ekonomickú alebo citovú. Môže byť páchané v rodine alebo v domácnosti, alebo v rámci širšej komunity. Určité ekonomické problémy (spôsobujúce nezamestnanosť alebo chudobu), politické krízy a ozbrojené konflikty (pri ktorých dochádza k rozsiahlej migrácii) môžu okolnosti ešte znásobovať a zo žien, ktoré sa často nachádzajú v chúlostivých situáciách, sa stávajú priame ciele[4].
  1. Legislatívne rozdiely medzi členskými krajinami Rady Európy
  2. V rámci členských krajín Rady Európy existujú veľké legislatívne rozdiely. Dva faktory, ktoré majú v tejto oblasti veľký vplyv: či má krajina právny systém oponentný alebo vyšetrovací, a či má ústavne zakotvenú ochranu ľudských práv. Druh právneho systému ovplyvňuje najmä právne postupy, menej už formu a obsah legislatívy. Existencia ústavy alebo medzinárodných záväzkov, ktoré môžu alebo nemusia byť súčasťou národnej legislatívy, pomôže určiť, či násilie na ženách je alebo nie je porušením ľudských práv a základných slobôd.
  3. Ďalším významným rozdielom je, že niektoré krajiny zaviedli špecifické legislatívne, poprípade právne postupy a vyslali tak jasný signál, že už nebudú tolerovať násilie na ženách.
  4. Hoci je ešte priskoro hovoriť o legislatívnych trendoch, najnovšie informácie naznačujú ďalšiu ochotu niektorých členských krajín riešiť násilie; niektoré krajiny zavádzajú také inovatívne opatrenia, akými sú napríklad obmedzujúce príkazy, ktoré bránia páchateľovi vstúpiť do domu alebo iných priestorov obete[5].
  1. Pôvod odporúčaní:

práca[6] Rady Európy

  1. Od druhej polovice 70-tych rokov prijala Rada Európy, ale najmä jej prvý Výbor na podporu rovnosti medzi mužmi a ženami, viacero iniciatív na podporu ochrany žien pred násilím.
  2. Pripravené boli odporúčania ohľadom práv obetí násilia na pomoc a právne prostriedky, ktoré majú k dispozícii, ako aj ohľadom úcty, ktorá im prináleží v každej časti trestného konania. Zdôrazňovala sa aj prevencia a vzdelávanie. Uskutočnili sa mnohé štúdie a prieskumy, boli naformulované návrhy[7], ktoré viedli k 3. Európskej konferencii ministrov o rovnosti medzi ženami a mužmi (Rím, 21.-22.10. 1993) na tému: “Stratégie na odstránenie násilia na ženách v spoločnosti: médiá a ostatné prostriedky” (Strategies for the elimination of violence against women in society: the media and other means). Deklarácia a uznesenie[8] prijaté ministrami na tejto konferencii obsahovali návrh Akčného plánu, ktorý bol následne rozpracovaný.
  3. Práce pokračovali a v roku 1977 skupina odborníkov pod záštitou Riadiaceho výboru pre rovnosť žien a mužov (Steering Committee for Equality between Women and Men – CDEG) pripravila Akčný plán boja proti násiliu na ženách[9]
  4. Na základe tohto plánu bolo zorganizovaných viacero aktivít, ktoré mali najmä formu konferencií alebo odborných seminárov:
  • Seminár „Podpora rovnosti: spoločná otázka pre ženy aj mužov”, (Štrasburg, 17.-18.6.1997)
  • Informačné fórum „Koniec domáceho násilia: opatrenia a aktivity” (Ending domestic violence: action and measures) (Bukurešť, 26.-28.11.1998)
  • Seminár „Muži a násilie na ženách” (Men and Violence against Women) (Štrasburg , 7.-8.10. 1999)[10] Publikované boli tieto materiály:
  • „Násilie na ženách” (Violence against Women), Zbierka textov Rady Európy od roku 1995″, (dokument EG (99)14)
  • „Legislatíva v členských krajinách Rady Európy v oblasti násilia na ženách” (Legislation in the member states of the Council of Europe in the field of violence against women) (dokument EG (2001)13)
  1. Výbor pre rovnosť príležitostí žien a mužov Parlamentného zhromaždenia Rady Európy zorganizoval seminár na tému „Násilie na ženách: od domáceho zneužívania k otroctvu” (Violence against women: from Domestic Abuse to Slavery), (Bari, Taliansko, 4.-6.11. 1999). Nedávne materiály prijaté Zhromaždením:

–                Odporúčanie 1450 (2000) o násilí na ženách v Európe –                Uznesenie 1212 (2000) o znásilňovaní počas ozbrojených konfliktov

  1. Autori odporúčaní a ich prístup
  2. Tieto štúdie ukázali, že násilie zostáva vo všetkých členských krajinách Rady Európy problémom a prekážkou podpory a zlepšenia práv žien. Napriek dosiahnutému pokroku zostávajú národné a medzinárodné právne nástroje neadekvátne, pretože násilie na ženách je stále rozšírené vo všetkých oblastiach spoločnosti.
  3. Členovia Výboru ministrov Rady Európy a CDEG pri príprave smerníc ohľadom zavedenia komplexného systému boja proti násiliu na ženách vychádzali z toho, čo už bolo urobené. V rámci CDEG[11] bola následne založená Skupina odborníkov na ochranu žien a mladých dievčat pred násilím (EG-S-FV), ktorej členmi bolo 9 odborníkov z rôznych členských krajín Rady Európy[12]. Skupina začala pracovať v júni 1988 a svoje úlohy dokončila v júni 1998. Počas tohto obdobia mala päť pracovných zasadnutí.
  4. Cieľom Skupiny bolo pripraviť právny referenčný text, ktorý by vlády členských krajín mohli použiť ako základ pri dopĺňaní, úpravách alebo návrhoch legislatívy na úspešný boj s násilím na ženách. Pri svojej práci sa Skupina odvolávala a využívala aj v minulosti pripravené materiály a iné práce Rady Európy, Čl. 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a jeho súdne prípady, relevantné medzinárodné texty (najmä texty OSN) a existujúcu národnú legislatívu. Skupina sa snažila získať čo najviac materiálov, vrátane príkladov národných zákonov a systémov, ktoré sa ukázali ako efektívne, a ak to bolo možné aj zhodnotené, čo jej umožnilo pripraviť viacero „optimálnych modelov” v každej oblasti – zoznam „najlepších postupov a noriem” – ako základ pre svoju prácu. Odporúčanie poskytuje členským krajinách zoznam opatrení, ktoré im môžu v praxi pomôcť chrániť záujmy a práva obetí, a zabraňovať všetkým formám násilia na ženách.
  5. Tieto opatrenia predstavujú akýsi návod, ktorý sa môžu členské krajiny rozhodnúť použiť, v závislosti od svojich okolností.

II. Pripomienky k odporúčaniam

  1. Personálny rozsah aplikácie:

definícia zainteresovaných osôb

  1. Autori začali analýzou rozsahu odporúčaní. Otázka mužských obetí násilia sa skúmala na základe štúdií, ktoré skúmali mužské obete ženského násilia v určitých krajinách[13]. Berúc do úvahy fakt, že, zo štatistického pohľadu, sú takéto prípady stále iba minoritné, a berúc do úvahy presné Zadanie práce (pozri poznámku č.10 pod čiarou), autori odporúčaní definovali tých, ktorí sú súčasťou násilia, takto:
  2. Ženy: aby dodržali svoje Zadanie, autori sa rozhodli sústrediť sa na násilie voči ženám. Odporúčanie sa zaoberá násilím páchaným na ženách a dievčatách počas ich života, od narodenia po smrť. Dôvody pre tento výber sú:

–                špecifická charakteristika násilia na ženách, ktorá ho odlišuje od iných foriem násilia. Násilie na ženách je vyjadrením dominantnosti jedného pohlavia nad druhým a spoločnosť ho častejšie toleruje. Násilie na dievčatách je často vyjadrením kultúrnych alebo náboženských tradícií, ktoré sledujú rovnaké modely

–                Zadanie a právomoci CDEG súvisiace s otázkami práv žien a rovnosti žien a mužov

  1. Tieto dôvody viedli autorov k rozhodnutiu zaoberať sa najmä násilím páchanom na ženách, avšak nevylučujúc malých chlapcov, najmä v prípadoch násilia v rámci rodiny alebo v domácnosti. Rôzne časti textu sa preto odvolávajú na opatrenia zameriavajúce sa na deti, ktoré sa stali obeťami násilia[14]
  2. Chlapci/deti: odporúčanie je založené na definícii uvedenej v Dohovore OSN o právach detí[15]: „dieťaťom je každá ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ sa v zákone aplikovateľnom na deti neuvádza skorší vek”.
  3. Dievčatá sa stretávajú s rovnakými typmi násilia ako ženy. Dnes sa zdá, že sú ešte zraniteľnejšie, keďže sú pod neustálym tlakom dospieť rýchlejšie, vrátane sexuálneho tlaku. Niektoré formy násilia sa viac týkajú dievčat: nútené sobáše a sobáše vo veľmi nízkom veku; incest; sexuálne mrzačenie; násilie páchané inými mladými ľuďmi (znásilnenia v rámci gangov). Čo sa týka incestu, autori zarátali činy spáchané ktorýmkoľvek členom rodiny, ako aj osobami, ktoré príležitostne zdieľajú spoločný domov s obeťami: tento termín je možné použiť na kohokoľvek dospelého, kto zneužíva svoju autoritu.
  4. Všetky násilné činy spáchané voči dievčatám majú nesmierne dozvuky aj v dospelosti a často im bránia viesť plnohodnotný a spokojný život. Dievčatám by mala byť poskytovaná dlhodobá starostlivosť, aby dokázali prekonať traumu, ktorú utrpeli. Náklady na takúto liečbu by mala znášať celá spoločnosť.
  5. Počas svojej práce autori zistili, že násilie sa týka aj chlapcov, ktorí sa, rovnako ako dievčatá, stávajú obeťami alebo musia znášať dôsledky domáceho násilia, ako aj násilia mimo rodiny (násilie v škole, pedofília, sexuálne zneužívanie atď.).
  6. Obete: aj keď neexistuje čosi ako typický profil obete, prieskumy[16] ukázali, že ženy, bez ohľadu na ich sociálne pozadie, sa stretávajú so všetkými formami násilia[17]. Násilie u obetí ovplyvnilo ich fyzickú aj psychickú stránku, pričom niektoré formy zneužívania môžu pretrvávať alebo pokračovať počas celého života. Zneužívanie založené na empirickej skúsenosti predstavuje často kombináciu rôznych foriem násilia a zneužívania, a hoci v tomto procese neexistujú „predurčené” ženy, pravdepodobnosť násilia v neskoršom veku je vyššia u žien, ktoré boli fyzicky zneužívané aj v detstve[18].
  7. Páchatelia: vo veľkej väčšine prípadov sa zneužívania žien a detí dopúšťajú muži. A hoci sa vyskytujú aj prípady zneužívania ženami, ktoré je rovnako potrebné riešiť, autori sa snažili, aby ich tieto minoritné prípady neodtiahli od hlavnej otázky – t.j. že násilie mužov voči ženám je vo väčšine spoločností zažité. Medzinárodné prieskumy preukázali, že ženy častejšie zažívajú násilie zo strany mužov, ktorých poznajú, najmä príbuzných a partnerov. V niektorých prípadoch sú však títo muži iba známi alebo dokonca úplne cudzí[19].
  8. Násilie na ženách je páchané v rámci obrovského množstva vzťahov a lokalít. Zneužívania sa dopúšťajú: členovia rodiny, súčasní aj bývalí sexuálny partneri, ostatní príbuzní a priatelia, známi (vrátane kolegov a klientov), ľudia v rôznom postavení s rôznymi právomocami (vrátane nadriadených a šéfov, lekárov, terapeutov, opatrovateľov, duchovných/náboženských vodcov, učiteľov, policajtov, vojakov, inštitucionálnych pracovníkov), ako aj cudzí ľudia. Jeden útočník obvykle spácha jeden útok, avšak vyskytujú sa aj recidivisti .
  9. Štát: autori mali pocit, že v boji proti násiliu hrá štát kľúčovú úlohu, a že vlády by mali byť zodpovedné za vytvorenie prostredia nulovej tolerancie násilia, a to prijatím primeraných opatrení a zavádzaním systému ochrany a prevencie. Na základe príkladov z  Európy[20] odporúčanie konkretizuje viacero opatrení a navrhuje iniciatívy, ktoré môžu členské krajiny prijať a zaviesť.

Preambula

  1. Preambula stručne mapuje udalosti, ktoré viedli k vyhláseniu všetkých foriem násilia na ženách a dievčatách za nezákonné, tak, ako sú špecifikované v rôznych medzinárodných nástrojoch, na ktoré sa dokument odvoláva.

Odseky 1-5

  1. Preambula stanovuje základné princípy, na ktorých je založené celé odporúčanie a predstavuje úplný základ textu, zdôrazňujúc, že Výbor ministrov pokladá násilie na ženách za najvýznamnejší faktor brániaci plnému využívaniu ľudských práv. Medzinárodná komunita dnes tiež uznáva tento princíp.
  2. V súvislosti s univerzálnou povahou fenoménu a rôznych foriem, ktoré násilie môže mať, pozri tiež poznámky nižšie v texte (v rámci „Úvodných poznámok”).

Odseky 6-7

  1. Preambula okrem základných problémov zdôrazňuje aj fakt, že násilie na ženách sa týka celej spoločnosti; týka sa základnej jednotky – rodiny, avšak najmä také extrémne formy, ako napríklad obchodovanie s ľuďmi, ohrozujú demokraciu ako takú.
  2. Táto skutočnosť je čiastočne založená na vysokých nákladoch násilia na ženách, ktoré zatiaľ uznáva iba niekoľko krajín. Ťarchu znášajú ženy, ale štátu vznikajú obrovské náklady, medzi ktoré patria: náklady na kriminálne a občianskoprávne vyšetrovanie a postupy, náklady na zdravotnú starostlivosť (v zmysle fyzického aj psychického zdravia), náklady na úhradu ušlej mzdy, náklady na zabezpečenie trvalého alebo dočasného ubytovania a školskej dochádzky pre deti, ktoré žili v rodinách poznačených domácim násilím. Vyvíjajú sa postupy na výpočet finančných nákladov násilia[21], avšak takto získané čísla predstavujú iba hrubý odhad.
  3. Autori zdôrazňujú, že nie je možné vypočítať rozsah spoločenských strát v súvislosti so ženami, ktoré nie sú slobodné, rovnocenné a nemajú zabezpečenú bezpečnosť, rovnako tak nebolo možné presne zmerať všetky dopady života v hrozbe a realite rodového násilia.

Odseky 9-18

  1. Preambula sa po stručnom predstavení kontextu, v akom sa násilie na ženách a dievčatách objavuje v Európe, ďalej venuje hlavným medzinárodným nástrojom v tejto oblasti.
  2. V tejto súvislosti je vhodné v prvom rade si pripomenúť, že hlavy štátov a vlád potvrdili v Záverečnej deklarácii (Final Declaration) prijatej na druhom summite Rady Európy (Štrasburg, 1997) svoje odhodlanie bojovať s násilím na ženách a mladých dievčatách, ako aj so všetkými formami sexuálneho zneužívania.
  3. Autori sa viackrát odvolávajú na princípy obsiahnuté v Európskom dohovore o ľudských právach (1950) a v precedentnom práve orgánov Dohovoru, v Európskej sociálnej charte (1961), dodatkovom protokole k Európskej sociálnej charte, ktorým sa zabezpečuje systém kolektívnych sťažností (1955) a Európskom dohovore o realizácii práv dieťaťa (1966), ktoré sú základom pre aktivity Rady Európy. Do úvahy brali aj princípy odvodené z textov OSN, a to najmä v Deklarácii OSN o odstránení násilia na ženách (1993) a Akčnej platforme prijatej na IV. svetovej konferencii o ženách (Peking, 1995), a v dokumentoch, ktoré z nich vyplynuli (pozri aj opatrenia prijaté na mimoriadnom zasadnutí Generálneho zhromaždenia OSN ohľadom ďalšej implementácie Akčnej platformy)[22].
  4. Preambula uvádza aj zoznam odporúčaní prijatých Výborom ministrov a Parlamentným zhromaždením Rady Európy, na ktoré sa text odvoláva.
  1. Ustanovenia odporúčania
  1. Odporúčanie je určené pre členské štáty a požaduje od nich, aby princípy zakotvené v týchto dokumentoch zapracovali do príslušnej národnej legislatívy, alebo ju v prípade potreby doplnili. Aby bol zachovaný jednotný duch textu, nasledujúce ustanovenia musia tvoriť základné princípy aktivít vlády v boji proti násiliu.

Bod I Odsek 1

  1. Text sa odvoláva na Čl. 3 Deklarácie OSN o odstránení násilia na ženách a Čl. 2, 3 5, 6 a 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Samozrejme, že práva, ktoré musia štáty zabezpečiť, sú povinnou súčasťou Európskeho dohovoru o ľudských právach – a všetky členské krajiny Rady Európy dodržiavajú tento právne záväzný text. Tento odsek sa odvoláva na princíp, ktorý je základom právnych textov.

Odsek 2

  1. Autori zdôrazňujú význam ekonomických a sociálnych práv v boji proti násiliu, a najmä ťažkosti, s ktorými sa stretávajú ženy, ktoré nie sú ekonomicky samostatné, aby ukončili násilnú situáciu, najmä ukončenie spoločného bývania s páchateľom násilia. Štúdie zaoberajúce sa touto problematikou vo všeobecnosti ukazujú, že lepšia ochrana ekonomických a sociálnych práv žien predstavuje najdôležitejší nástroj na zabránenie násiliu[23]. Pod „ekonomickými a sociálnymi právami” sa rozumejú práva uvedené v najdôležitejších relevantných medzinárodných právnych textoch, ako napríklad Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966), Európska sociálna charta (1961) a Revidovaná Európska sociálna charta (1996)

Odseky 3 a 4

  1. Aktivity, ktoré štáty prijmú, sa budú týkať rôznych skupín a orgánov. Trestný zákon a jeho reforma, uznanie a kompenzácia obetí a potrestanie vinníkov bude záležitosťou ministerstva spravodlivosti; informácie, zvyšovanie povedomia a vyškolenie policajných, zdravotných a sociálnych pracovníkov bude úloha pre ďalšie ministerstvá; za medzinárodné aktivity bude zodpovedné ministerstvo zahraničných vecí a rovnosťou príležitostí, otázkami zamestnanosti a vzdelávania sa budú zaoberať iné inštitúcie. Ministerstvá budú musieť spolupracovať aj s organizáciami zamestnávateľov, odbormi a mimovládnymi organizáciami, čo si vyžaduje vysokú úroveň koordinácie medzi príslušnými orgánmi, štátnymi inštitúciami a mimovládnymi organizáciami, pretože tieto hrajú v celom procese dôležitú úlohu. Cieľom bude uľahčiť spoluprácu a koordináciu medzi všetkými zainteresovanými inštitúciami. Podporovať sa budú mimovládne organizácie, aby mohli pokračovať v plnení svojich stratégií. Takáto činnosť si vyžaduje trvalé financovanie.

Bod II

  1. Tento krátky odsek sa zaoberá komplexnou otázkou, ktorá doposiaľ nie je plne rozpracovaná: zodpovednosť štátov, týkajúca sa násilia.
  2. Zámerom autorov bolo priblížiť mimoriadne vážne prípady násilia na ženách a deťoch, ktorých sa dopúšťa štát alebo jeho predstavitelia (t.j. ľudia zodpovední za vymožiteľnosť práva alebo bezpečnostní alebo vojenskí zamestnanci), a ktoré predstavujú veľmi závažné porušenie ľudských práv, v súčasnosti pokladané za mučenie a v prípade systematického páchania aj za zločiny voči ľudskosti (pozri nižšie „Dodatočné opatrenia v súvislosti s násilím objavujúcim sa počas konfliktov a po ich ukončení” (Additional measures concerning violence in conflict and post-conflict situations)). Európsky súd pre ľudské práva v prípade Aydin verzus Turecko[24] klasifikoval znásilnenie a neprimerané zaobchádzanie so zadržanou osobou ženského pohlavia zo strany predstaviteľa štátu ako mučenie a  porušenie Čl. 3 Dohovoru.
  3. Podobnú logiku je možné aplikovať v súvislosti s násilím, ktoré je, alebo by mohlo byť páchané v inštitúcii, najmä vo väznici.
  4. Na druhej strane je problematickou oblasťou aj určovanie zodpovednosti štátu, vyplývajúcej z konania jednotlivcov.
  5. Trend pokladať štát za zodpovedný za činy spáchané určitými súkromnými osobami je založený na de facto nerovnakej ochrane, ktorú poskytujú právne ustanovenia ženám vystaveným násiliu. Čl. 2(e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien hovorí, že od štátnych inštitúcií sa vyžaduje „prijať všetky primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie žien zo strany jednotlivca, organizácie alebo podniku”. Čl. 16 sa jednoznačne odvoláva na diskrimináciu v rodine a Všeobecné odporúčanie č. 19 Výboru na odstránenie diskriminácie žien (CEDAW) do tohto zahŕňa aj násilie v rodine. V odporúčaní č.19 sa zdôrazňuje, že „štát môže byť zodpovedný aj za konanie jednotlivcov v prípade, že títo nekonajú v súlade s povinnou starostlivosťou tak, aby zabránili porušeniu práv alebo vyšetreniu a potrestaniu násilných činov, a zabezpečili nápravu”.
  6. Účastníci 3. európskej ministerskej konferencie o rovnosti medzi ženami a mužmi (Rím, 21.-22.10.1993) organizovanej Radou Európy, prijali účastníci deklaráciu, v ktorej uviedli, že „zodpovednosť štátov sa týka násilných činov spáchaných verejnými predstaviteľmi, pričom štát môže byť braný na zodpovednosť aj v súvislosti s násilnými činmi jednotlivcov v prípade, že štát nevyvinie dostatočné úsilie na to, aby sa zabránilo porušovaniu práv alebo štát nezabezpečí vyšetrenie násilných činov, ich potrestanie a poskytovanie podpory obetiam”. Po siedmich rokoch toto bolo opakovane vyjadrené v Záverečnom dokumente o ďalších krokoch a iniciatívach na implementáciu Deklarácie prijatej v Pekingu a Akčnej platformy (Final Outcome Document on further actions and initiatives to  implement the Beijing Declaration and Platform for Action), ktorý prijalo Generálne zhromaždenie OSN (New York, 5.9.2000).

Bod III

  1. Odporúčanie zdôrazňuje štrukturálne dôvody násilia páchaného na ženách. Autori sa domnievajú, že násilie páchané na ženách je potrebné chápať v sociálnom kontexte a nie ako sériu individuálnych, vzájomne neprepojených udalostí. Je totiž výsledkom sociálneho vývoja určitej formy maskulinity (agresívna maskulinita) – súbor tradícií, zvykov a názorov, ktoré dovoľujú páchateľom (najmä mužom) domnievať sa, že majú právo použiť násilie ako prostriedok na vyjadrenie ich dominantnosti a kontroly. Týmto sa však nehovorí, že muži nie sú za svoje činy zodpovední. Príslušníci každej spoločnosti majú kolektívnu povinnosť odsúdiť používanie násilia na ženách a prvoradú pozornosť musia venovať bezpečnosti obetí násilia. Každý a všade musí odmietnuť tolerovanie násilia na ženách a musí byť presvedčený, že žiadna žena si nezaslúži násilie a že použitie násilia je trestný čin[25].
  2. Autori sú toho názoru, že existujú dve aktivity, ktoré majú zvláštny význam: príprava akčných plánov s konkrétnymi opatreniami, ktoré sa budú implementovať na národnej, regionálnej a miestnej úrovni, a obsiahnutie všetkých príslušných inštitúcií a profesií, ktoré sa budú podieľať na praktickej realizácii týchto aktivít. Pri príprave takýchto akčných plánov je možné využiť aj informácie a vedomosti získané z výmeny skúseností a postupov medzi štátmi a mimovládnymi organizáciami, ktoré pripravili niektoré európske programy (napr. program DAPHNE).

Body VI, VI a VII

  1. Autori by radi požiadali vlády, aby podporovali výskum v oblasti boja proti násiliu, keďže je to kľúčový faktor pri dosahovaní lepšieho porozumenia problematiky a zavádzaní efektívnejších opatrení na jeho prevenciu a odstránenie. Zámerom je, aby takéto výskumy tvorili základ pre konkrétne aktivity, takže výskum a ostatné sektory musia byť silne prepojené a koordinované: autori zistili, že násilie na ženách je tematika, ktorá je preskúmaná iba čiastočne, a radi by zdôraznili, že spolupráca medzi výskumníkmi a tými, ktorí prijímajú rozhodnutia je dôležitá, aby bolo možné realizovať aktivity efektívne.

Bod VIII

  1. Vzhľadom na veľké legislatívne rozdiely medzi členskými štátmi Rady Európy niektoré opatrenia uvedené v  odporúčaní sa nemusia týkať všetkých z nich. Členské krajiny si môžu vybrať opatrenia, ktoré potrebujú zaviesť, alebo sa môžu rozhodnúť novelizovať politiky súvisiace so ženami a mladými dievčatami, ktoré sa stali obeťami násilia.

III. Príloha k odporúčaniu Definície Odsek 2

  1. Definovať násilie na ženách nie je jednoduché, keďže je to pojem, ktorý pripúšťa viacero interpretácií. Rôzne medzinárodné nástroje a národné texty ohľadom tejto problematiky definujú násilie na ženách viac-menej široko. Medzinárodná politika kladie čoraz väčší dôraz na domáce násilie, keďže to ovplyvňuje všetkých členov rodiny, vrátane detí. Autori brali tento druh násilia do úvahy, avšak ich cieľom bolo prijať širší a komplexnejší prístup, taký, aký uprednostňuje OSN, a ktorý obsahuje všetky formy násilia[26].
  2. Zvolená definícia pokrýva všetky druhy násilia založeného na rode, bez ohľadu na to, kde a kto toto násilie spáchal, ako aj bez ohľadu na okolnosti. Zoznam činov uvedených pod písmenami a), b), c) a d) však nie je kompletný[27]. Príloha II k tejto správe obsahuje výňatky z Akčného plánu boja proti násiliu na ženách, ktorý autori použili ako základ pri príprave odporúčania.

Všeobecné opatrenia, týkajúce sa násilia na ženách   Odsek 2

  1. Štáty majú zodpovednosť za zabezpečenie toho, aby nedochádzalo k porušovaniu základných práv uvedených v odseku 18. Berúc do úvahy dôvody, ktoré sa niekedy uvádzajú na ospravedlnenie určitých postupov, ako napríklad mrzačenie genitálií, vraždenie v mene cti, včasné sobáše alebo „rituálne zneužívanie”[28], sa autori úzkostlivo snažili vyhnúť sa robeniu akýchkoľvek výnimiek z tohto pravidla, ktoré za žiadnych okolností nesmie byť porušené z dôvodov súvisiacich so zvykmi, náboženstvom, tradíciou a podobne. V tejto súvislosti je možné uviesť odkaz na Akčnú platformu prijatú na IV. svetovej konferencii o ženách, strategický cieľ D.1, odsek 124a.

Odseky 3 až 5

  1. Autori chceli zdôrazniť a objasniť základné princípy uvedené v ustanoveniach odporúčania (pozri najmä Body I, IV, V, VI a VII). Tieto odseky podrobnejšie vysvetľujú prvky, ktoré by mali tvoriť národné politiky boja proti násiliu (odsek 3), modality potrebné na koordináciu opatrení na boj proti násiliu (odsek 4) a hlavné sektory, v ktorých by sa mal uskutočňovať prieskum (odsek 5).

Informácie, verejné povedomie, vzdelávanie a školenie Odseky 6 až 13

  1. Informácie a zvyšovanie povedomia, to sú dva hlavné nástroje prevencie. Zber informácií (hlavne formou vytvárania databáz) je základom pre zavedenie efektívnej politiky na zvyšovanie povedomia. Na európskej úrovni je dôležité zaviesť kritériá na zber kompatibilných údajov, aby bolo možné zvyšovať povedomie nielen na úrovni národov, ale aj v rámci celej Európy. Informačné kampane by sa mali zameriavať na informovanie a vzdelávanie verejnosti ako takej, avšak najmä obetí[29].
  2. Okrem toho odporúčanie spomína aj vytvorenie alebo prípravu národných iniciatív pre členov všetkých zainteresovaných profesií, čo by však malo byť ponímané širšie, a mali by sem patriť také profesie, ako sudcovia, prokurátori, pracovníci súdov, policajti, probační pracovníci, väzenská stráž, sociálni pracovníci, psychológovia, psychiatri, lekári a najmä pediatri, zdravotné sestry, pôrodné asistentky, pracovníci záchrannej služby a pohotovosti, učitelia, pracovníci s mládežou, poradcovia, tlmočníci, členovia krízových štábov, vrátane tých, ktorí pracujú v núdzových ubytovniach, pracovníci verejnej správy a sociálnej poisťovne, pracovníci, ktorí prichádzajú do styku s utečencami, úradníci na imigračnom úrade, kňazi, hendikepovaní, vládni úradníci a prijímatelia rozhodnutí.
  3. Hlavná časť školiacich kurzov by sa mala zameriavať na definície, formy a rozsah násilia na ženách, jeho dopady na obete, spôsoby, akými páchatelia popierajú zodpovednosť a zavádzajú, ako aj na finančné a sociálne náklady násilia. Súčasťou by mali byť aj prezentácie zaoberajúce sa potrebami a najmä skúsenosťami žien, ako aj špecifické prvky, ktoré by popisovali úlohu jednotlivých skupín pri vytváraní atmosféry nulovej tolerancie.
  4. Takéto osnovy by mali byť súčasťou odborného vzdelávania. K dispozícii by mali byť aj špecializované školenia a pravidelné stretnutia, na ktorých by sa vymieňali nové skúsenosti získané počas výskumov a aplikácie politík. Povedomie ohľadom násilia na ženách a jeho súvislosť s otázkami rovnosti by mali byť súčasťou oficiálneho bodového hodnotenia zamestnancov.

Odseky 14 až 16

  1. Vzdelávanie hrá v boji proti násiliu na ženách a deťoch hlavnú úlohu, či už v krátkodobom horizonte formou zvyšovania povedomia, alebo v dlhodobom horizonte tak, že sa snaží spochybňovať zažité domnienky a prístupy, ktoré pomáhajú zachovávať štrukturálne nerovnosti. Je logické, že učitelia/školitelia majú povinnosť zúčastňovať sa týchto aktivít na všetkých úrovniach a v akomkoľvek kontexte, zatiaľ čo vlády majú povinnosť zaviesť všeobecný rámec, v rámci ktorého sa vzdelávanie poskytuje, a zabezpečiť aj potrebné zariadenia.

Médiá Odseky 6 až 13

  1. Médiá majú v modernej spoločnosti obrovský vplyv. Sprostredkúvajú informácie rôznymi spôsobmi (tlač, TV a rozhlas, reklama, kino, internet, telefón, knihy a konferencie) a ich vplyv v otázkach násilia na ženách a dievčatách môže byť komplexný – negatívny – ak podporujú násilie propagáciou stereotypov, alebo pozitívny – ak informujú verejnosť a zvyšujú povedomie. Rešpektujúc slobodu médií, vlády môžu zvažovať prijatie takých opatrení, ktoré médiá upozornia na rozsah ich vplyvu v obidvoch prípadoch, vrátane návrhov na spoluprácu.
  2. Odporúčanie v tejto súvislosti zdôrazňuje, že samoregulácia médií môže prispieť k lepšiemu porozumeniu problémov súvisiacich s násilím na ženách zo strany profesionálov v oblasti médií.

Oblastné, miestne a regionálne plánovanie Odseky 21 až 22

  1. Podľa štúdií uskutočnených kriminológmi, môže oblastné, miestne a regionálne plánovanie zlepšiť bezpečnosť v mestách, alebo minimálne znížiť pocit nebezpečenstva. Odporúčanie sa odvoláva na opatrenia, ktoré, hoci spadajú pod oblastné, regionálne alebo miestne plánovanie, patria medzi faktory, ktoré zabezpečujú vyššiu bezpečnosť verejnosti vo všeobecnosti, ale najmä žien. Patrí sem: znížiť alebo eliminovať vysoko-rizikové oblasti (slabo osvetlené a monitorované), nekoncentrovať úrady do určitých štvrtí, ktoré sú po 17:00 prázdne, zastávky MHD (autobus, metro, električka) umiestňovať na bezpečných miestach, zabezpečiť bezpečnostné hliadky, vytvoriť komunitné policajné hliadky, založiť oblastné núdzové strediská pomoci, založiť „susedské výbory”, snažiť sa udržať ľudí v mestách a vyhnúť sa tak situácii, kedy ľudia žijú mimo miest a na sídliskách a centrá miest sa po určitej hodne vyprázdňujú, poľudšťovať mestá[30].

Pomoc obetiam a ich ochrana (prijatie, zaobchádzanie a poradenstvo)   Odseky 23 až 33

  1. Ustanovenia odporúčania sú priamo založené na existujúcich najlepších postupoch v Európe, ktoré tvoria akýsi „protokolárny postup”, ktorého by sa mali profesionáli pridržiavať, ak sa dostanú do kontaktu s obeťami násilia (najmä v prípade sexuálneho zneužívania). Patria sem špecifické postupy, ktorých prvoradým účelom je zabezpečiť primeranú starostlivosť a pozornosť obetiam, zozbierať údaje, aby bolo možné podniknúť následné právne kroky bez ďalšieho stresu (známeho aj pod názvom „sekundárne trápenie”).
  2. Autori sa odvolávajú najmä na prevádzkový postup prijatý Centrom pre liečbu traumy zo znásilnenia (Rape Trauma Centre) v Reykjavíku, na Islande. Ďalším dobrým príkladom je postup nazvaný Príručka prvej pomoci pri sexuálnom zneužití (Sexual Assault Kit (SAK) používaný v Belgicku[31]. Autori zdôrazňujú, že opatrenia uvedené v odporúčaní musia byť pre obete prínosom, nesmú ich nijako diskriminovať (odsek 44). Pripravený bol indikatívny (a nie úplný) zoznam motívov diskriminácie, medzi ktoré patrí: vek, pohlavie, sexuálna orientácia, úroveň vzdelania, jazykové znalosti, náboženstvo, fyzická a mentálna kapacita, kultúrny a etnický pôvod obete. V závislosti od prípadu je možné zakázať aj ďalšie formy diskriminácie.

Trestný zákon, občiansky zákon a súdne postupy Odseky 34 až 35

  1. O tejto časti odporúčania jeho autori obzvlášť dlho diskutovali. Majúc pred sebou veľmi nesúrodú legislatívu, za cieľ si stanovili v prvom rade ochranu obetí a svoj prístupu potom založili na najnovšej a inovatívnej legislatíve prijatej v Európe[32].

Trestný zákon

  1. „Štúdiom určitých druhov prečinov je možné identifikovať činy, ktoré zákon v danom čase definuje tak, že je to v rozpore so sociálnymi normami, ako aj zmerať, v zmysle prideleného trestu, význam, ktorý spoločnosť pripisuje chráneným hodnotám”[33]. Autori postupovali na základe penologickej orientácie a na prvom mieste chceli zdôrazniť, že ustanovenia týkajúce sa násilia musia byť zakotvené ako telesné alebo sexuálne ublíženie spôsobené jednotlivcom. Cieľom je v prvom rade chrániť ich fyzickú a sexuálnu integritu a nie iba dodržiavanie morálnych zákonov, toto musí tvoriť základ opatrení ustanovených v trestnom zákone.
  2. Autori v podstave napadli názor, že sexuálne prečiny v prvom rade prestavujú porušenie dobrých sociálnych mravov a verejnej morálky. Hoci takéto konanie stále možno pokladať za činy, ktoré sú v rozpore s verejnou morálkou, rovnako tak je potrebné zakotviť, že hlavným dopadom násilia, a najmä jeho sexuálnych foriem, je vážne ublíženie obeti, ktorých ochrana je primárnou povinnosťou zákona.
  3. Autori, pokračujúc v tomto prístupe, skúmali viacero koncepcií, ktorých význam sa v čase a v súvislosti s rozdielnym národným kontextom významne vyvíjal. Text odporúčania nie je reštriktívny a ponecháva voľnosť každému štátu zadefinovať kriminálne prečiny v rámci svojej domácej legislatívy: predstavuje iba návod a základné princípy, ktorých adaptácia do národného kontextu je ponechaná na uváženie každého členského štátu.
  4. Okrem špecifík právneho systému každého štátu sa nasledujúce vysvetlenia vzťahujú na body, ktoré sa autori snažili zdôrazniť.

Znásilnenie

  1. Hoci je definícia znásilnenia a sexuálneho násilia výlučnou záležitosťou národnej legislatívy, je potrebné uviesť, že odporúčanie obhajuje kriminalizáciu znásilnenia medzi partnermi alebo manželmi.

Súhlas

  1. V rámci legislatívy väčšiny krajín je čin stíhateľný, iba ak bol vykonaný bez pasívneho súhlasu partnera. Obvykle je úlohou súdu toto posúdiť. Autori aj napriek tomu cítili potrebu zdôrazniť, že nedostatok fyzického odporu nemusí nevyhnutne znamenať súhlas; strach alebo obava môžu potlačiť akúkoľvek snahu o odpor bez toho, aby bola spochybnená platnosť súhlasu. Použitie sily nie je možné merať výlučne podľa úrovne odporu, ktorý kladie obeť.
  2. Autori sa odvolávajú na prípady, kedy nie je možné poskytnúť súhlas a dá sa uvažovať o prezumpcii absencie súhlasu, napríklad v takýchto prípadoch:
  • Ak je čin na obeti vynútený násilím, hrozbou, nátlakom alebo podvodom.
  • Ak je možné uskutočniť čin, pretože obeť sa nachádza v zraniteľných podmienkach, je nemohúca alebo fyzicky či psychicky oslabená (táto domnienka sa bude vzťahovať iba na činy, ktoré bolo možné uskutočniť vzhľadom na nemohúcnosť alebo fyzické či psychické oslabenie obete, dôležité je preukázať, že prítomnosť takejto nemohúcnosti umožnila páchateľovi narušiť sexuálnu integritu obete). Nemohúcnosť alebo oslabenie obete musia konštituovať prostriedky, pomocou ktorých mohol páchateľ dosiahnuť svoj cieľ. Žiadnym spôsobom toto nemá za cieľ negovať kapacitu nemohúcich osôb zaťahovaním ich do súhlasu s citovým vzťahom, ale skôr ich ochrániť pred akýmkoľvek zneužitím, ktoré by sa im mohlo prihodiť v súvislosti s ich špecifickou situáciou.
  • Ak medzi obeťou a páchateľom nastane situácia sily, dôvery alebo závislosti; toto je veľmi citlivá otázka, a sú prípady, kedy boli ako vinníci zaznamenaní lekári, psychológovia alebo predstavitelia štátu.
  • Neplnoleté osoby je potrebné chrániť pred akýmkoľvek zneužitím zo strany členov rodiny v širšom ponímaní, bez ohľadu na to, či sú tieto osoby vydaté/ženatí. Vzťah autority, dôvery a citové vzťahy medzi neplnoletými osobami a rodičmi obvykle kladie neplnoleté osoby do postavenia podriadených, v tomto prípade nie je nikdy možné dať rozumný súhlas.
  • Situácia, kedy páchateľ (dospelá alebo neplnoletá osoba) je osoba v príbuzenskom vzťahu s neplnoletou obeťou v priamom rade, je adoptívnym rodičom, bratom alebo sestrou, bez ohľadu na to, či s obeťou žije alebo nie.
  • Situácia, kedy je páchateľom dospelá osoba, ktorá pravidelne alebo príležitostne býva spolu s obeťou a je pre ňu autoritou.
  • Adoptívny rodič sa pokladá za pokrvného príbuzného v priamom rade.
  • Príbuzný v priamom rade alebo adoptívny rodič je rodič, starý rodič alebo prastarý rodič na základe pokrvného alebo adopčného vzťahu. ·
  • Berúc do úvahy mnohé existujúce rodinné situácie, ktoré dnes už nespadajú do „tradičných kategórií”, vyššie uvedené definície zahŕňajú aj pestúnov, nevlastných súrodencov, nevlastných rodičov a kohokoľvek, kto žije spolu s príbuzným v priamom rade alebo inou osobou, ktorá môže stále alebo príležitostne žiť spolu s obeťou a byť pre ňu autoritou. Koncepcia „pravidelne žiť s” je praktický prístup, ktorý musí brať do úvahy hlavné miesto ozajstného pobytu, miesto, kde prebieha každodenný život. Nemusí to byť oficiálne trvalé bydlisko neplnoletej osoby alebo člena rodiny. Podobne, „príležitostne žiť spolu”[34] predstavuje praktický prístup najmä v prípadoch, kedy sú neplnoletí krátkodobo s jedným z rodičov. Okolnosti spoločného žitia a vzťahu autority tvoria spoločne pre neplnoletých silový vzťah.

Definícia veku väčšiny (majority) v každom štáte

  1. Toto vzbudzuje otázky ohľadne úlohy štátnych orgánov v oblasti ochrany neplnoletých, právomoci rodičov, rešpektovania súkromného a rodinného života a záujmov a blahobytu neplnoletých. Zákonný vek súhlasu so sexuálnym aktom nie vždy zodpovedá veku trestnej zodpovednosti; v dôsledku toho autori používajú termín neplnoletý a dospelý s odvolaním sa na vek trestnej zodpovednosti a ponechávajú na jednotlivé štáty, aby stanovili vek, pod ktorým existuje nevyvrátiteľná domnienka nedostatku súhlasu. Pod týmto vekom je súhlas neplatný.

Dôkazné bremeno

  1. Pri usvedčovaní podozrivého páchateľa násilného činu je potrebné používať všetky nevyhnutné opatrenia dostupné v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach, a predovšetkým jeho článku 6, paragraf 2, v ktorom sa hovorí, že „každý, kto bol obvinený z trestného činu sa má považovať za nevinného dovtedy, kým mu nebola vina dokázaná.”

Autori si uvedomovali, že v oblasti občianskeho práva a pracovného práva (napríklad sexuálne obťažovanie na pracovisku) sa môže bremeno dôkazu preniesť na zamestnávateľa alebo páchateľa. Trestné právo však neumožňuje takéto zdieľanie dôkazného bremena.[35] Občianske právo Odseky 36 a 37

  1. Autori použili príklad Islandu, kde štátom podporovaný finančný systém má funkciu kompenzácie obetí za utrpenú ujmu. Štátne orgány potom začnú súdne pojednávanie proti páchateľom, aby od nich získali odškodnenie. Hoci autori nenavrhli veľmi prepracovaný systém, navrhli však, aby štáty uvažovali o zavedení systémov financovania (v akejkoľvek forme), ktorých cieľom by bolo odškodňovanie obetí.

Súdne konanie Odseky 38 až 49

  1. Základným účelom procedurálnych pravidiel uvedených v týchto odsekoch je ochrana obetí, najmä neplnoletých. Berú do úvahy Dohovor OSN o právach detí, ktorý umožňuje, aby mohli deti v prípade potreby súdne zakročiť prostredníctvom svojho zástupcu.
  2. Odsek 38 sa vzťahuje na Článok 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a najmä na nasledujúce práva:

–    právo na spravodlivé a čestné zaobchádzanie, najmä na objektívne a ohľaduplné vyšetrovanie; –          právo na rešpektovanie súkromia, dôstojnosti, dôvernosti a, okrem iného, právo na neverejné konanie; –          právo na vypočúvanie v najlepšie možných podmienkach, aby sa utrpená ujma dala čo najpresnejšie stanoviť; –          právo na zákonný prístup k súdnemu spisu a právo byť informovaný o súdnom pojednávaní, vedení prípadu podľa rozhodnutia súdu, vykonaní rozsudku a dátume vypršania rozhodnutia; –          právo na právnu pomoc.   Intervenčné programy pre páchateľov násilných činov       Odseky 50 až 53

  1. Mnohé z navrhnutých intervenčných programov sú stále len pilotnými schémami, ktoré sa snažia predchádzať recidivizmu tým, že sa snažia, aby si páchatelia násilných činov uvedomili závažnosť svojho previnenia, snažia sa ich naučiť kontrolovať svoje úchylné správanie a vyhýbať sa určitým kritickým situáciám a vštepujú im techniky spoločenskej komunikácie, ktoré im umožnia vyjadrovať sa nenásilným spôsobom.
  2. Programy sa môžu realizovať v štátom schválených špecializovaných otvorených centrách, ktoré zamestnávajú špeciálne vyškolených ľudí z mimovládnych organizácií a ktorí pracujú predovšetkým so ženami – obeťami násilia a násilníckymi mužmi. Je skutočne veľmi dôležité, aby tieto dva typy mimovládnych organizácií spolupracovali koordinovane, aby sa dokázali vzájomne dobre pochopiť. Páchatelia by mali prichádzať do týchto centier z vlastnej vôle, na vlastnú žiadosť a po odpykaní si trestu a aby sa zabránilo akémukoľvek opakovaniu ich chovania, pracovníci týchto centier by im mali poskytnúť dohľad.[36]

Dodatočné opatrenia týkajúce sa sexuálneho násilia Genetická databanka   Odsek 54

  1. Vytváranie databaniek uchovávajúcich genetické informácie všetkých odsúdených páchateľov sexuálneho násilia, ako aj všetkých neznámych jednotlivcov (neidentifikovaní páchatelia znásilnenia), kde sa vzorka ich biologického materiálu získa od obete, umožní stanoviť profil útočníkov prostredníctvom krížovej kontroly a pomôže ich zatknúť.
  2. Zatiaľ čo toto opatrenie má nepochybné výhody pre políciu pri hľadaní identifikovaných alebo neidentifikovaných zločincov, pri jeho realizácii sa má brať do úvahy domáca legislatíva, ktoré je  v súlade s príslušnými normami Rady Európy, a to Dohovorom na ochranu ľudí (Convention for the Protection of Persons) čo sa týka automatického spracovania osobných údajov,[37] Dohovorom na ochranu ľudských práv a dôstojnosti ľudskej bytosti (Convention for the Protection of Human Rights and Dignity of the Human Being) čo sa týka Aplikácia biológie a medicíny: Dohovorom o ľudských právach a biomedicíny (Application of Biology and Medicine: Convention on Human Rights and Biomedicine)[38] a Odporúčaním č. R (92) 1 Výboru ministrov členským štátom ako používať analýzu dezoxyribonukleovej kyseliny (DNA) v trestnom súdnictve.

Dodatočné opatrenia týkajúce sa násilia v rodine Odseky 55 až 59

  1. Všetky štúdie realizované v členských štátoch identifikujú rodinné prostredie ako dejisko, kde sa najviac odohrávajú všetky druhy násilia na ženách a deťoch. Keďže si autori uvedomujú dôležitosť tejto otázky, navrhujú špecifické opatrenia.

Odsek 55

  1. Podľa určitého počtu praktík a/alebo právnych systémov, násilie páchané v rodine, najmä domáce násilie, sa považuje za súkromnú záležitosť, ktorá si nevyžaduje právne riešenie. Preto sa autori snažili poukázať na nevyhnutnosť, aby členské štáty klasifikovali násilné činy páchané v rámci rodiny ako trestné násilné činy rôznych stupňov závažnosti podľa ich podstaty.[39]

Odsek 56 až 58

  1. Autori považujú za potencionálneho páchateľa ktorúkoľvek dospelú osobu pravidelne alebo príležitostne žijúcu s obeťou. Okolnosti spoločného bývania, hoci len príležitostného a bez akéhokoľvek špecifického príbuzenského vzťahu, vytvárajú napriek tomu intímne situácie, ktoré si vyžadujú posilniť ochrany.
  2. Pri takejto situácii je policajný zásah základným faktorom. Policajné zbory by mali mať možnosť, ak je osoba v ohrození, vyhostiť páchateľa z bytu okamžite bez ohľadu na jeho vzťah k bytu, alebo bez ohľadu na akékoľvek protesty ostatných spolubývajúcich. Ustanovenia odporúčania špecifikujú súdne príkazy pre páchateľa vyhýbať sa obydliu a/alebo iným miestam kde sa nachádzajú obete, alebo obmedzujúce príkazy (keďže podľa konvenčnej legislatívy byt obvykle opúšťala obeť). Takáto úprava, ktorá sa zakladá na tom, aby ochraňovala obeť a ušetrila ju traumy z nutnosti opustiť domov, bola urobená v Rakúsku a Fínsku.[40] Napríklad podľa rakúskeho zákona vykázanie z bytu uskutočnené policajnými zbormi predstavuje administratívne nariadenie, ktoré musí byť následne potvrdené rozhodnutím súdu.

Odsek 59

  1. Situácia migrujúcich žien je osobitná: môžu utrpieť násilie buď pred emigráciou alebo po nej. Riziko násilia súvisí tiež s ich obmedzeným poznaním jazyka, kultúry a platných právnych ustanovení danej krajiny, čo znižuje ich schopnosť využiť akúkoľvek pomoc. Odporúčanie sa týka tých žien, ktorých právo, aby žili na danom mieste závisí od toho, že musia zostať vydaté za násilníka. Zámerom je odstrániť ťažkosti, že ak sa žena nachádzajúca sa v takejto situácii pokúsi zastaviť násilie, podrobuje sa riziku vyhostenia.

Dodatočné opatrenia týkajúce sexuálneho obťažovania Odseky 60 a 61

  1. V tejto oblasti by sa priame referencie mali odvolávať na text prijatý v rámci Európskej únie (Rezolúcia Rady Európskych spoločenstiev z 25. mája 1991 o ochrane dôstojnosti pracujúcich žien a mužov, vyzývajúca členské štáty, aby prijali pozitívne opatrenia vo verejnom sektore v súlade s národnou legislatívou, ktoré by mali byť príkladom pre súkromný sektor; Odporúčanie Európskej komisie z 27. novembra 1992 o ochrane dôstojnosti pracujúcich žien a mužov, vyžadujúce od členských štátov, aby prijali opatrenia vo verejnom sektore a aby implementovali zásady a opatrenia na boj proti sexuálnemu obťažovaniu, a Dohovor č. 111 Medzinárodnej organizácie práce o diskriminácii (zamestnanie a povolanie).
  2. Situácie sexuálneho obťažovanie sú neprípustné, ak: a) takéto správanie sa je nechcené,  prehnané a agresívne voči prijímateľovi; b) na pracovisku, odmietnutie alebo podriadenie sa takémuto správaniu zo strany zamestnávateľov alebo pracovníkov sa explicitne alebo implicitne použije ako základ pre rozhodnutie o zamestnaní takejto osoby; c) takéto správanie vytvára pre prijímateľa nepriateľské a potupné prostredie plné zastrašovania.

Dodatočné opatrenia týkajúce sa mrzačenia ženských pohlavných orgánov Odseky 62 až 67

  1. Niektoré medzinárodné nástroje odmietajú mrzačenie ženských pohlavných orgánov (Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 48/104 prijímajúca Deklaráciu o odstránení násilia na ženách, Rezolúcia Svetovej zdravotníckej organizácie z 10.5.1994 o zdraví matky a dieťaťa a plánovaní rodiny: tradičné praktiky škodlivé zdraviu žien a detí, Dohovor o právach dieťaťa, Článok 24.3).
  2. Bulharsko, Nórsko, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká Británia uzákonili špecifické ustanovenia trestného zákona proti poškodzovaniu pohlavných orgánov, so špecifickou pozornosťou venovanou, okrem bulharských ustanovení, mrzačeniu ženských pohlavných orgánov.
  3. Odporúčanie vyzýva členské štáty uzákoniť národnú legislatívu, ktorá by znovu zdôraznila princípy vyhlásené v príslušných medzinárodných nástrojoch.
  4. Mrzačenie znamená čiastočné alebo úplné  odstránenie orgánu, a osobitne sú to praktiky ženskej obriezky, resekcie alebo infibulácie.[41]

Dodatočné opatrenia týkajúce sa násilia v situáciách konfliktu (boja) a po ňom Odseky 68 až 76 100.                     Treba sa odvolávať na Štatút Medzinárodného trestného tribunálu, prijatý v Ríme v júli 1998. Článok 7 Štatútu definuje znásilnenie, sexuálne otroctvo, nútenú prostitúciu, nútené tehotenstvo, nútenú sterilizáciu alebo akúkoľvek inú formu sexuálneho násilia porovnateľnej závažnosti ako trestné činy proti ľudskosti. Okrem toho Článok 8 Štatútu definuje znásilnenie, sexuálne otroctvo, nútenú prostitúciu, nútené tehotenstvo, nútenú sterilizáciu alebo akúkoľvek inú formu sexuálneho násilia porovnateľnej závažnosti ako vážne porušenie Ženevského dohovoru a ako vojnové zločiny.

  1. Pri príprave odporúčania autori monitorovali odhalené prípady znásilňovania počas vojny, nútené tehotenstvá a  „etnické čistky”, ktoré sa objavovali v bývalej Juhoslávii. Zaoberali sa otázkami organizovaného násilia páchaného na ženách členmi ozbrojených síl a polície. Rozmach tejto formy násilia ešte dodnes nie je dokonale preskúmaný. Skúmajú sa aj prípady jednotlivcov, ktorí využívali svoje právomoci, ktoré im dal štát, ako prostriedok na prístup k a na uskutočňovanie určitých foriem násilia na ženách.[42]

Dodatočné opatrenia týkajúce sa násilia v inštitucionálnom prostredí Odseky 77 a 78

  1. Špecifická charakteristika uväznenia alebo izolácie a právomoc, ktorú má personál nad jednotlivcami v inštitucionálnom prostredí, môže viesť k väčšiemu vystaveniu jednotlivcov situáciám násilia. Ak tieto charakteristiky sťažujú odhalenie tohto druhu násilia, musia byť predmetom politík aktívnej prevencie a súdneho konania.

Dodatočné opatrenia týkajúce sa nerešpektovania slobodnej voľby pri reprodukcii Odsek 79

  1. Týka sa to zasahovania do slobodnej voľby ženy a fyzickej integrity, čo sa môže objavovať v rôznych situáciách (napríklad praktiky pohlavnej selekcie plodu). V Európe je toto zasahovanie osobitne brutálne v situáciách otvoreného alebo latentného konfliktu.[43]

Dodatočné opatrenia týkajúce sa zabíjania v mene cti Odseky 80 až 83

  1. V niektorých častiach Európy sa ešte stále vyskytuje vraždenie kvôli očisteniu rodinnej cti. Táto forma násilia zahŕňa brutálne vraždy mladých žien členmi ich rodiny – obvykle mladými mužmi, ktorí často ešte nedosiahli vek trestnej zodpovednosti – pre zjavné odklony správania sa žien od tradičných vzorov, chápané ako „zneuctenie”. Autori preskúmali mnoho prípadov takýchto vrážd v Turecku, ako aj svedectvá o prípadoch v iných regiónoch.[44]

Dodatočné opatrenia týkajúce sa predčasných svadieb Odseky 84 až 85

  1. Autori odporúčali, aby vek nevyžadujúci súhlas (najmä so svadbou) definovala národná legislatíva.

Príloha I.

Chronológia

Násilie na ženách je jav, ktorý sa neustále vyvíjal v čase, ale ktorý zostáva v našich spoločnostiach stále prítomný a aktuálnejší ako kedykoľvek predtým, nech už má akýkoľvek charakter.

Od 18. storočia priemyselné a sociálne revolúcie umožnili mnohým ženám získať prístup k svetu práce a vzdelaniu, no nepriznali im ekvivalentné práva, aké majú muži pri svojich úlohách alebo funkciách.

Až do 20. storočia neboli ženy schopné žiadať rovnaké práva, ktoré boli nakoniec uzákonené až ku koncu storočia. V praxi sú však ženy v spoločenskom, pracovnom a rodinnom živote stále diskriminované; sú prvé, ktorých sa dotýkajú ekonomické a politické krízy; sú hlavnými cieľmi, rukojemníčkami a prvými obeťami v konfliktoch na celom svete.

1945: princíp rovnoprávnosti žien a mužov bol zakotvený v Charte OSN; táto veľká právnická udalosť v povojnovom období sa týkala 50 národov, ktoré boli odhodlané „potvrdiť vieru v základné práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovnaké práva mužov a žien i národov veľkých i malých”.  Charta tiež oprávňuje ženy, aby plne realizovali svoje základné práva a právne zaväzuje členské štáty Organizácie Spojených národov, aby sa snažili eliminovať všetky formy diskriminácie žien.

1946: formovanie Komisie OSN pre postavenie žien

1975: aby sa ochránilo postavenie žien, ktoré bolo veľmi často vo svete bagatelizované, vyhlásila OSN rok 1975 za „Medzinárodný rok žien” a  v rámci tohto roka zorganizovala prvú svetovú konferenciu v Mexico City.

1976-1985: Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN 3250 (XXX) prehlásila desaťročie 1975-1985 za „Desaťročie pre ženy: rovnoprávnosť, rozvoj a mier”.

1979: Po tomto prehlásení Rada Európy založila „Výbor pre postavenie žien”, prvoradou zodpovednosťou ktorého bolo vytvoriť program Rady Európy zameraný na podporu rovnoprávnosti pohlaví. Po ukončení projektu Výbor  usúdil, že Rada Európy by mala mať permanentný systém na skúmanie všetkých aspektov v tejto oblasti a navrhol vytvoriť „Výbor pre rovnoprávnosť žien a mužov (Committee for Equality between Women and Men – CAHFM), medzivládny koordinačný a poradný orgán multidisciplinárnej a medzisektorovej povahy.

1980: Druhá svetová konferencia o otázkach žien v Kodani.

1982-1986: Hlavnou funkciou Výboru pre rovnoprávnosť žien a mužov (CAHFM) Rady Európy je hodnotenie a stimulovanie činnosti Organizácie v prospech zabezpečenia rovnoprávnosti žien a mužov a podporovanie prijímania vhodných opatrení nielen na úrovni Rady Európy, ale aj na úrovni členských štátov.

1985: Tretia svetová konferencia, kde sa prehodnotili a posúdili dosiahnuté výsledky OSN Desaťročia žien: Rovnoprávnosť, rozvoj a mier, konaná  v Nairobi (15. – 26. júla 1985).

1987: Po ukončení zadania CAHFM bol založený nový výbor – Európsky výbor pre rovnoprávnosť žien a mužov (CEEG). Jeho funkcie boli rozšírené tak, aby podporovali európsku spoluprácu na dosiahnutie skutočnej rovnoprávnosti žien a mužov a vhodné opatrenia prijímané nielen na úrovni Organizácie, ale aj na úrovni členských štátov.

1988: Deklarácia Rady ministrov zo 16. novembra 1988 bola míľnikom v politike Rady Európy v oblasti rovnoprávnosti žien a mužov. Potvrdzuje, že princíp rovnoprávnosti pohlaví je neoddeliteľnou súčasťou ľudských práv, a že diskriminácia na základe rodu je prekážkou realizácie základných práv a slobôd. Jej odstránenie je nevyhnutnou podmienkou demokracie a požiadavkou sociálnej spravodlivosti.

1989: Aby Európsky výbor mohol spĺňať túto politiku rovnoprávnosti žien a mužov, presunul sa z oblasti sociálnych a ekonomických vecí na oblasť ľudských práv, čo je jednou z hlavných oblastí práce Rady Európy.

1992: Vytvorenie súčasného riadiaceho výboru pre rovnoprávnosť žien a mužov (CDEG) bolo ďalším dôležitým krokom opatrení politiky Rady Európy na podporu rovnoprávnosti. Jeho povýšenie na riadiaci výbor, čo zvýšilo jeho význam a výsady (vrátane práva na vytvorenie podriadených štruktúr) demonštrovalo, že rovnoprávnosť žien a mužov sa stalo pre Radu Európ prioritou.

1995: Štvrtá svetová konferencia o ženách v Beijingu, 14. – 15. septembra 1995.

Akčná platforma prijatá na tejto konferencii má niekoľko kapitol, ktoré sa úplne alebo sčasti venujú otázke násilia na ženách (IV. C o ženách a zdraví; IV.E o ženách a ozbrojených konfliktoch).

2000: Na špeciálnom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN (New York, 5. – 9. júna 2000) „Ženy 2000: rodová rovnosť, rozvoj a mier pre 21. storočie”, na ktorom sa oslávilo 5. výročie deklarácie prijatej na konferencii v Beijingu, sa prijala séria „Ďalších krokov a iniciatív na implementáciu Beijinskej deklarácie a Akčnej platformy” (pozri dokument A/S-23/10/Rev.1 – Valné zhromaždenie, 23. špeciálne zasadanie, dodatok č. 3). Tento text obsahuje novátorské ustanovenia o násilí, keďže definuje zabitie v mene cti a manželské znásilnenie ako prax, ktorá sa má zamietnuť.

Príloha II

Definovanie násilia na ženách a dievčatáchVýňatky z Akčného plánu boja proti násiliu na ženách

(dokument EG-S-VL (97) 1)

Informácie uvedené nižšie boli získané prostredníctvom rozoslania niekoľkých dotazníkov vládnym organizáciám, mimovládnym organizáciám a iným orgánom.

Na ilustráciu uvádzame niekoľko typov správania sa, ktoré autori zahrnuli do oblasti termínu „násilie na ženách”:

Fyzické násilie

Postrkovanie, vrážanie, ťahanie za vlasy, udieranie, bitie, kopanie, popálenie, hryzenie, škrtenie, bodanie, mrzačenie pohlavných orgánov, mučenie, vražda. Závažnosť poranenia je od minimálneho poškodenia tkaniva, zlomených zubov a kostí až po trvalé následky a smrť.

Sexuálne násilie

Akákoľvek nedobrovoľná sexuálna aktivita vrátane sexuálnych posmeškov a vtipov, zízanie a uškľabovanie, nežiadúce pripomienky, exhibicionizmus, nepríjemné pohoršujúce telefonáty, nechcené sexuálne návrhy, nútené sledovanie pornografie alebo aktívne zapájanie sa do nej, nechcené dotyky, nútený sex, znásilnenie, incest, praktizovanie sexuálnych aktov, ktoré žena považuje za bolestivé alebo potupné, nútené tehotenstvo, nezákonné obchodovanie so ženami a ich využívanie v sexuálnom priemysle.

Psychologické násilie

Výčitky, posmech, zlomyseľné alebo potupujúce narážky, vyhrážanie, izolácia, opovrhovanie, zastrašovanie, verejné urážky. Takéto správanie obvykle poškodzuje vlastný imidž a sebadôveru obete, najmä, ak pretrváva dlho.

Ekonomické násilie

Nespravodlivá kontrola prístupu k spoločne zdieľaným zdrojov, napríklad kontrolovanie alebo zákaz prístupu k peniazom v domácnosti, bránenie prístupu partnera/ky k zamestnaniu alebo ďalšiemu vzdelávaniu, alebo odmietnutie práva ženy na majetok.

Štrukturálne násilie

Táto forma násilia úzko súvisí s ekonomickým násilím a obsahuje neviditeľné a skryté prekážky proti realizácii potenciálnej možnosti voľby a základných práv ženy. Tieto prekážky vznikajú a množia sa v samotnej štruktúre spoločnosti, t.j. diferenciácia právomoci a mocenské vzťahy (štruktúry), ktoré generujú a uzákoňujú nerovnoprávnosť.

Duchovné násilie

Správanie, ktoré narúša alebo ničí kultúrnu alebo náboženskú vieru jej zosmiešňovaním alebo trestaním, alebo obeť je nútená, aby verila v inú vieru.

Znásilnenie a sexuálne útoky

V tomto odseku sa hovorí o hlásených prípadoch znásilnenia a sexuálnych útokoch. Nebolo možné urobiť priame porovnania, pretože dostupné údaje zahŕňali rôzne kombinácie hlásených znásilnení, žalôb a/alebo usvedčení zo znásilnenia a s tým súvisiacich trestných činov.

Z analýzy informácií vyplýva niekoľko všeobecných bodov:

–          úroveň nahlasovania takýchto prípadov sa veľmi odlišuje v jednotlivých európskych krajinách, v niektorých je táto úroveň porovnateľne vysoká, v iných porovnateľne nízka. Môže to byť spôsobené rôznymi úrovňami tabu, povedomia a dôvery v políciu a iné agentúry;

–          v mnohých krajinách sa zaznamenal zvýšený výskyt nahlásených prípadov v poslednom desaťročí, a tieto čísla sa zvyšujú každý rok. Pravdepodobne je to odraz oslobodenia sa od tabu a zvýšenej dôvery v právny trestný systém;

–          v niektorých krajinách táto zvýšená viera v trestný právny systém nevychádza z praxe; hoci sa zvýšil počet nahlásených prípadov, podiel prípadov, ktoré skončili usvedčením a odsúdením sa znížil.[45]

Autori mali k dispozícii len dva prieskumy o výskyte tohto druhu násilia; tieto prieskumy boli schopné urobiť určité odhady o rozsahu nenahlásených prípadoch aj vďaka dotazovaniu žien ohľadne ich skúseností. V obidvoch prieskumoch 20-25 % žien uviedlo, že boli znásilnené alebo prežili pokus o znásilnení. Páchateľmi boli obvykle ich manželia alebo partneri a keď sa znásilnenie objavovalo v trvalom partnerstve, veľmi pravdepodobne to bola opakujúca sa skúsenosť.

Toto zistenie kladie niekoľko otázok: veľké rozdiely v hlásení prípadov znásilnenia medzi jednotlivými krajinami a pravdepodobne aj v rámci krajiny; „opotrebenie” hlásených prípadov, keďže sú spracovávané oddeleniami trestného právneho systému; obmedzené výskumné údaje o znásilnení v Európe.

Domáce násilie

Informácie poskytnuté autorom jasne demonštrujú zvýšené nahlasovanie a zaznamenanie domáceho násilia v poslednom desaťročí. Taktiež sa zdá, že sa realizuje viac výskumov ohľadne tohto problému, ako ohľadne iných tém uvedených v tejto správe. Zvýšenie hlásenia týchto prípadov bolo zaznamenané najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, čo ilustrujú čísla získané z rôznych krajín a rôznych typov organizácií. Inými slovami, viacero žien sa obrátilo na políciu, využilo útulky a obrátili sa aj na rôzne ženské organizácie.

Domáce zabitie, t.j. že muž zabil partnerku a ex-partnerku, a ženy zabili svojho tyrana, sú užitočným indikátorom úrovne a závažnosti domáceho násilia a takéto údaje by sa mali pravidelne zbierať. Údaje publikované o Rusku – 5.300 úmrtí žien v roku 1991 a 14.000 v roku 1993 – zalarmovali skupinu odborníkov. Ak sú údaje poskytnuté Ministerstvom vnútra správne, ukazujú, že sú 20-krát vyššie ako v USA.[46]

Táto správa sa obmedzuje len na nahlásené prípady domáceho násilia. V mnohých krajinách tvorí domáce násilie značný podiel na trestných činoch voči osobe, v rozsahu od 66 % po 10 %. Niektoré krajiny tiež poskytli informácie z nemocníc, kde podiel úrazov spôsobených napadnutím partnerom bol prekvapivo vysoký. Ďalším náznakom výskytu bol podiel žien uvádzajúcich násilie alebo krutosť počas rozvodového konania, najvyšším číslom v tomto ohľade bolo 70 %.

Autori boli informovaní o šiestich štúdiách o výskyte domáceho násilia a z ďalších štyroch zozbierali informácie. Medzi jednotlivými štúdiami bola až zarážajúca zhoda, keďže vo všetkých sa konštatovalo, že 25 % žien trpí domácim násilím a medzi 6% až 10 % žien utrpelo násilie v danom roku.

Hoci počet sťažností na násilie, podaných na úrady presadzujúce zákon je rôzny, zdá sa, že ich množstvo je zhodnejšie ako u prípadov znásilnenia, a že výsledky prieskumov o ich výskyte sa dostatočne zhodujú v tom, že môžeme prehlásiť, že každá štvrtá žena v Európe trpí určitou formou násilia zo strany partnera alebo ex-partnera.

Sexuálne násilie na deťoch, najmä dievčatách

Získané informácie ukazujú, že sexuálne násilie na deťoch a dievčatách sa v poslednom desaťročí stalo skutočne znepokojujúcim problémom. Otázku násilia na všetkých deťoch treba brať veľmi vážne, táto správa sa však zameriava len na dievčatá, pretože tieto sú viac sexuálne zneužívané ako chlapci, najmä členmi vlastnej rodiny. Pravdepodobnosť, že dievčatá sa stávajú neustále obeťami násilia je omnoho väčšia, ich skúsenosti s násilím pozostávajú zo sexuálneho obťažovania v detstve a sexuálnych útokov v dospelosti.

Tento odsek sa zaoberá nahlásenými prípadmi pohlavného zneužívania detí. Aj tu musíme konštatovať, že ich nahlasovanie sa postupne zvyšuje, ale celkové čísla sú nižšie ako pri znásilňovaní alebo domácom násilí. Pre deti je omnoho ťažšie nahlasovať takéto činy úradom, ako pre ženy. Hoci autori získali iba obmedzené informácie o trestnom stíhaní, odhalené fakty indikujú, že len veľmi málo prípadov došlo až do tohto štádia, takže len veľmi málo útočníkov bolo potrestaných za svoje činy.

Trochu viac informácií sa získalo ohľadne výskytu sexuálneho násilia, čo ukazuje rozsah nenahlásenia prípadov násilia. Zistenia týchto štúdií sa podstatne odlišujú, od minimálne 8 % až po maximálne 59 % dievčat, ktoré uviedli určitú formu násilia páchaného na nich v detstve. Tieto rozdiely sú spôsobené rôznymi metódami, ktoré výskumní pracovníci používali, napríklad čas, kedy sa štúdia realizovala (pred alebo po oslobodení sa od tabu), definícia detstva (jeho koniec v 14., 15., 16. alebo 17. roku života) a definícia sexuálneho násilia (či obsahuje formy „bez kontaktu” a zneužívanie seberovnými alebo dospelými). Tieto zásadné rozdiely v metodológii znamenajú, že je nemožné stanoviť, či existujú odchýlky vo výskyte tohto druhu násilia medzi jednotlivými krajinami.

Keďže značný podiel sexuálneho násilia je páchaný členmi rodiny (otcom, nevlastným otcom, bratom, starým otcom alebo strýkom) a menší podiel páchajú cudzí ľudia, majú sa brať do úvahy dočasné skupiny dospelých a seberovných páchateľov, ktorých obete poznajú. Takáto skupina ba mala zahŕňať napríklad rodinných priateľov, seberovných mužského pohlavia, učiteľov, športových trénerov, náboženských vodcov a inštitucionálnych zamestnancov.

Sexuálne obťažovanie

Autori získali omnoho menej informácii alebo štúdií o nahlásených prípadoch sexuálneho obťažovania.

Niektoré krajiny zaznamenali nárast v počte hlásených prípadov, niektoré uviedli, že žiadne oficiálne správy neboli pripravené. Zo získaných informácií nebolo jasné, či existovali odlišné oficiálne kanály na zber údajov, pretože v mnohých krajinách nie je sexuálne obťažovanie považované za trestný čin. Autori majú len veľmi obmedzené údaje o prípadoch odsúdenia páchateľov a nevedeli určiť, či dôvodom bol ich nepatrný počet alebo skôr neexistencia mechanizmov na zber údajov.

Odhady urobené zo získaných údajov zo šiestich európskych krajín hovoria o 45 % až 81 % žien vystavených sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku, avšak len 5 % až 22% žien to nahlasuje.

Štúdie ohľadne sexuálneho obťažovania sa v podstate zameriavajú na pracovisko. Obťažovanie, s ktorým sa ženy stretávajú na verejnosti sa skúma len veľmi zriedka. Nedávne prípady „stopovania” vo Veľkej Británii (opakované obťažovanie, ktoré zahŕňa sledovanie na ulici, telefonáty a listy a osobný kontakt) uskutočnené mužmi, ktorých obete skoro vôbec nepoznali, zvýraznili rozsah tohto problému a poukázali na obmedzené zákonné a ochranné opatrenia dostupné pre obete.

Iné výskumné údaje vo Veľkej Británii odhaľujú závažnosť iných „zanedbávaných” foriem násilia na ženách:

–          63 % žien uviedlo aspoň jednu skúsenosť exhibicionizmu[47]

–          Dve z troch žien mali urážlivé/obscénne telefonáty;[48]

–          Jedna z desiatich žien má takýto telefonát raz do roka.[49]

Veľké množstvo žien, ktoré sa zúčastnili pohovorov (medzi 50 % – 80 % v závislosti od aktivity) povedalo, že sa vyhýbajú určitým aktivitám[50] (neprechádzajú sa samé v noci, nevychádzajú von samé v noci, nenavštevujú večerné kurzy/iné aktivity, nechodia samé na dovolenky), pretože sa boja o svoju bezpečnosť.

Mrzačenie ženských pohlavných orgánov

Len veľmi málo európskych krajín zbieralo informácie o tejto otázke, okrem Veľkej Británie. Nie je k dispozícii žiadna štúdia o výskyte, ktorá by sa priamo zaoberala alebo riešila tento problém. V skutočnosti (pozri porovnateľnú právnu štúdiu) mnohé krajiny prehlásili, kvôli nepodloženej alebo zriedkavej evidencii, že sa nestretli s takýmto problémom. Organizácia FORWARD z Veľkej Británie, ktorá študuje problém mrzačenia ženských pohlavných orgánov, odhaduje, že v samotnej Veľkej Británii je ohrozených približne 10.000 dievčat ročne.

Obchodovanie s ľuďmi a sexuálny priemysel

Niekoľko krajín zaznamenalo zvýšenie obchodovania s ľuďmi v rámci Európy a do Európy z iných častí sveta. Tento nárast zasa odráža rast pohlavného zneužívania v Európe, kde sa objavujú nové formy, vrátane tých, ktoré používajú také technológie ako je sex v televízii, virtuálny sex a počítačová pornografia.

Zvýšenie obchodovania s ľuďmi medzi európskymi krajinami má svoje korene vo východnej Európe a je zamerané na západnú Európu. Má rôzne formy, počnúc únosmi po agentúry podvodných manželstiev a zavádzanie žien o tom, kde budú pracovať a čo budú robiť v budúcnosti.

V tejto problematiky je potrebné odvolávať sa na Odporúčanie č. R (2OOO) 11 Výboru ministrov pre členské štáty, aby prijali opatrenia proti obchodovaniu s ľuďmi za účelom sexuálneho zneužívania a vypracovali k tomu vysvetľujúcu správu, ako aj iné relevantné publikácie.[51]


 

[2] Pozri Chronológiu v Prílohe I.

[3] Vďaka najmä za ich prácu v tejto oblasti, napríklad zakladanie informačných centier, útulkov pre obete, atď.

[4] Ohľadom rôznych foriem násilia, pozri Prílohu II

[5] Pozri štúdiu „Legislatíva v členských krajinách Rady Európy v oblasti násilia na ženách” („Legislation in the member states of the Council of Europe in the field of violence against women”), zverejnenú v januári 2001 (dokument č. EG(2001)3 prov.)

[6] Táto kapitola predstavuje iba stručné zhrnutie predchádzajúcej práce Rady Európy v oblasti boja proti násiliu na ženách. Je však potrebné poznamenať, že rovnako tak sa mnoho úsilia venovalo aj boju proti obchodovaniu s ľuďmi za účelom sexuálneho zneužívania, čo však nie je súčasťou tohto materiálu. Viac informácií ohľadom tejto problematiky je možné nájsť najmä v Odporúčaní č. R(2000)11 Výboru ministrov členských krajín pre akcie proti obchodovaniu s ľuďmi za účelom sexuálneho zneužívania a v príslušnej vysvetľujúcej správe, alebo sa prosím skontaktujte s Radou Európy, Oddelenie rovnosti žien a mužov – (Council of Europe, Division Equality between Women and Men – DG II, F-67075 Štrasburg Cedex, tel: (00)(33)3 88 41 2966; fax: (00)(33)3 88 41 2705; http://www.humanrights.coe.int/equality/.

[7] Do roku 1003 vypracovala Rada Európy tieto materiály týkajúce sa násilia na ženách:

–          Správa o sexuálnom násilí na ženách, A. Snare, prezentované na 15. konferencii o kriminologickom výskume (Štrasburg, 22.-25.11.1982) (PC-CRC 582)2 rev)

–          Zborník z kolokvia o násilí v rodine: opatrenia v sociálnej oblasti (Štrasburg 25.-27.11.1987)

–          Odporúčanie č. R(90) 2 Výboru ministrov členských krajín pre sociálne opatrenia ohľadom násilia v rodine v členských krajinách Rady Európy (EG(91)1)

–          Komunikácia z Výboru ministrov zaoberajúcim sa praktikami systematického znásilňovania v Bosne-Hercegovine (9.12.1992)

[8] Dokument č. MEG-3(93)22. Ak potrebujete viac podrobností, prosím napíšte do Rady Európy, F-67075 Štrasburg, Cedex

[9] Dokument č. EG-S-VL (97). Pozri taktiež aj Súhrnný akčný plán, dokument EG-S-VL(98)1

[10] Zborníky z týchto seminárov sú k dispozícii v Rade Európy, Oddelenie rovnosti žien a mužov -DG II, F 67075, Štrasburg Cedex, tel: (00)(33)3 88 41 2966; fax: (00)(33)3 88 41 2705;

[11] Zadanie pre prácu EG-S-VF znelo takto:

Na základe práce, ktorú už v minulosti v tejto oblasti urobila CDEG a najmä Skupina odborníkov na boj s násilím na ženách (EG-S-VL), a berúc do úvahy aj prácu iných medzinárodných inštitúcií, najmä Špeciálneho spravodajcu OSN a Akčnej platformy IV. svetovej konferencii o ženách (Peking, 4.15.9.1995), ako aj existujúce právne texty, Skupina bude zodpovedná za: návrh odporúčaní, ktoré budú založené najmä na Akčnom pláne pripravenom EG-S-VL, na prípravnej štúdii a vezme do úvahy Čl. 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, a budú obsahovať postup na prípravu národnej legislatívy zameranej na boj s násilím na ženách a mladých dievčatách, najmä identifikovanie rôznych foriem násilia, opatrenia, ktoré je potrebné prijať, nápravné aktivity pre obete – a akékoľvek ďalšie ustanovenia, ktoré členovia Skupiny pokladajú za užitočné.

[12] Skupina mala 9 členov, odborníkov z rôznych členských krajín Rady Európy, vymenovaných CDEG tak, aby bolo zabezpečené spravodlivé geografické rozdelenie medzi členskými krajinami a rovnovážne zastúpenie rôznych právnych systémov. Členmi sa mohli stať ľudia so skúsenosťami v oblasti prípravy legislatívy na národnej úrovni, s podrobnou znalosťou jednotlivých oblastí práva (občianskeho, trestného, atď.) súvisiacich s bojom proti násiliu na ženách, alebo tí, ktorí mali skúsenosti s prácou vo výboroch jednotlivých krajín zodpovedných za prieskum legislatívy v danej oblasti. Členmi boli odborníci z Rakúska, Belgicka, Francúzska, Islandu, Talianska Rumunska, Ruskej federácie, Španielska a Turecka.

[13] Autori preskúmali najmä správy, podľa ktorých sa v diskusiách o domácom násilí kládli muži obvykle do úlohy agresora a ženy do úlohy obetí, čo malo za následok, že dnes sa v UK zo strany vlády alebo spoločnosti venuje mužským obetiam iba minimálna pozornosť. Podľa týchto správ je v Anglicku a Walese viac ako štyridsať štyri domovov pre zneužívané ženy a ich deti, avšak ani jedno takéto zariadenie pre mužov, financované z vládnych zdrojov; muži nemajú nikoho, na koho by sa mohli obrátiť, čo i len ohľadom informácií. Zdá sa, že veľká väčšina mužských obetí násilia má pocit, že polícia a agentúry sociálnej pomoci im neposkytujú pomoc, a v niektorých prípadoch sa k nim správajú priamo nepriateľsky. Dňa 7.1.1999 stanica Channel 4 v programe nazvanom „Dispatches” uviedla prípady stoviek mužov trpiacich domáce násilie, pričom 25% týchto mužov – a nie ženské partnerky, ktoré ich napadli, polícia zatkla, keď hľadali pomoc. Iba sedem z týchto žien bolo zatknutých a žiadna nebola odsúdená. Pozri aj Výskumnú správu č. 191 britského Ministerstva vnútra „Domáce násilie: Závery z nového dotazníka prieskumu zločinov v Británii„ (Domestic Violence: Findings from a new British Crime Survey self-completion questionnaire), Catriiona Mirrles-Black, a „Fyzická agresivita žien a mužov voči ich partnerom: Kvantitatívna analýza” (The physical aggression of women and men to their partners: A quantitative analysis), autora Johna Archera,University of Central Lancashire, UK.

[14] Opatrenia v prílohe, týkajúce sa najmä trestného zákona, občianskeho zákona a súdnych postupov; v týchto prípadoch text rozširuje ochranu na všetky detské obete násilia, bez ohľadu na pohlavie

[15] Prijaté Generálnym zhromaždením OSN v Rezolúcii 44/25 z 20.11. 1989

[16] Pozri najmä Enveff prieskum uskutočnený vo Francúzsku v roku 2000, ktorý si objednalo ministerstvo zodpovedné za práva žien (Department for Women´s Rights and the State Secretary for Women´s Rights) (mesačný buletín Institut national e´etudes démographiques, č. 364, január 2001)

[17] Štúdia Enveff ukázala, že násilie, najmä domáce násilie, úzko súvisí s vekom: pravdepodobnosť násilia spáchaného na mladých ženách (20-24 rokov) je dvakrát vyššia ako u starších žien

[18] U týchto žien je až päťkrát vyššia pravdepodobnosť, že budú obeťou fyzického násilia (11% v porovnaní s 2% žien, ktoré zneužité neboli), a štyrikrát vyššia pravdepodobnosť sexuálneho násilia zo strany ich partnerov (4% v porovnaní s 1%). Zdroj: Štúdia Enveff

[19] Toto sa týka najmä skupín žien, ktoré nežijú s mužmi, napr. lesbičiek, hendikepovaných alebo starších osamote žijúcich žien.

[20] Dôležitým príkladom sú dve memorandá prijaté v Holandsku v roku 1982 a 1990, ktoré sa týkali ľudských práv a zaoberali sa legislatívou, vymožiteľnosťou práva, preventívnymi opatreniami, prieskumom a podporou obetí. V Nórsku boli v roku 1983 spustené viaceré akčné programy na boj s násilím páchanom na ženách, v roku 1986 sa konkrétne zaoberali domácim násilím a v rokoch 1992-93 sexuálnym zneužívaním detí. Írske ministerstvo spravodlivosti založilo nezávislý výbor, ktorý analyzoval právny rámec súvisiaci s hláseniami žien a detí o násilí voči nim. V roku 1997 bola vo Švajčiarsku spustená celoštátna kampaň na zvýšenie povedomia o násilí na ženách. V roku 2000 uskutočnilo Francúzsko podrobný prieskum (pozri poznámky vyššie), a v januári 2001 sa uskutočnila druhá národná konferencia o násilí na ženách.

[21] Odhady vyrátané v Austrálii poskytujú informáciu o tom, čo tieto čísla obsahujú: ročné výdavky súvisiace s domácim násilím predstavujú v časti New South Wales 1,5 mld. dolárov, v časti Queensland boli ročné náklady na domáce násilie vyčíslené na sumu 557 miliónov dolárov a z toho znásilnenia a sexuálne útoky na sumu 63 miliónov dolárov. Pozri aj štúdiu „Cena násilia – náklady násilia mužov na ženách vo Fínsku” (The Price of violence – The costs of Men´s Violence against Women in Finland), vydanú fínskym Štatistickým úradom a Výborom pre rovnosť (Statistics Finland and Council for Equality), Helsinki, 2001. Táto štúdia uvádza sumu prevyšujúcu 50 miliónov eur ako náklady na násilie mužov na ženách vo Fínsku v roku 1998.

[22] 23. Mimoriadne zasadnutie, New York, 5.-9-6 2000)

[23] Napríklad štúdia Enveff uskutočnená vo Francúzsku v roku 2000 ukázala, že nezamestnané ženy a ženy poberajúce „minimálny integračný príjem” (minimum integration income – RMI)(14%) sa častejšie stretávajú s domácim násilím v porovnaní so zamestnanými ženami alebo ženami v domácnosti (9%).

[24] 57/1996/676/866

[25] Pozri najmä závery seminára organizovaného Radou Európy v Štrasburgu v roku 1999 na tému „Muži a násilie na ženách” (Men and Violence against Women) , ako aj fórum v Rumunsku v roku 1998 na tému „Koniec domáceho násilia: aktivity a opatrenia” (Ending domestic violence: actions and measures).

[26] Pozri Deklaráciu OSN o odstránení násilia na ženách (1993) a Akčnú platformu prijatú na konferencii v Pekingu (kap. IV.D.)

[27] V odporúčaní sú uvedené konkrétne opatrenia ohľadom určitých foriem násilia.

[28] V Správe kanadskej výskumnej skupiny „Kanadská skupina boja s násilím na ženách, zmena scény: Koniec násilia-dosiahnutie rovnosti” (Canadian Panel on Violence against Women, Changing the Landscape: Ending Violence-Acheiving Equality, 1993, Ministry of Supplies, Ottawa), je rituálne zneužívanie definované ako „kombinácia vážneho fyzického, sexuálneho, psychologického a spirituálneho zneužívania, ktoré sa používa systematicky a v kombinácii so symbolmi, rituálmi, ktoré majú religiózny, magický alebo nadprirodzený význam. Obete sú často opakovaným zneužívaním zastrašované, aby mlčali a vštepujú sa im názory a praktiky kultu alebo skupiny” (str.45).

[29] „Akčný plán boja s násilím na ženách” (Action Plan to combat violence against women) (dokument EG-S-VL(97)1) uvádza príklady úspešných informačných kampaní, ako napríklad kampaň s názvom „Nulová tolerancia” (Zero Tolerance) v škótskom Edinburgu (UK)(kap VII a Príloha I).

[30] Pozri pilotný projekt uskutočnený v 9 mestách v Taliansku, pod názvom:” Sieť proti násiliu v mestách – Taliansko” (Urban Cities Anti-violence Network-Italy), ktorý bol financovaný Európskym regionálnym rozvojovým fondom pod záštitou EK.

[31] „SAK je prostriedok na zabezpečenie primeraného výkonu súdneho vyšetrovania v prípade sexuálnych prečinov a je navrhnutý tak, aby chránil obete pred ďalším trápením, aby s nimi polícia, policajní vyšetrovatelia a verejná prokuratúra zaobchádzali primerane. Okrem odporúčaní a pokynov pre tieto orgány predstavuje SAK aj akúsi „lekárničku prvej pomoci”, ktorá obsahuje viacero starostlivo vybraných položiek, ktoré boli navrhnuté konkrétne na preverenie všetkých príznakov sexuálneho násilia, a ktoré môžu zabezpečiť vedecké dôkazy spáchania prečinu, ako aj dôkazy o vine či nevine obvinenej osoby, čo poskytuje obetiam efektívny dôkazný prostriedok a významne posilňuje ich pozíciu. Vyšetrovanie postupuje podľa zaužívaného postupu a to znamená, že nemôže prísť k spochybneniu týchto dôkazov a odstraňuje sa potreba opakovaného prešetrenia obete. Ďalšou výhodou je, že obeť nemusí tak často poskytovať dôkazy pred súdom. Údaje v policajnej správe, výsledky zdravotného vyšetrenia a analýza otlačkov poskytujú dostatočné informácie. Polícia a policajní chirurgovia dostali pokyny a požaduje sa od nich, aby k obetiam sexuálneho násilia pristupovali s porozumením a s rešpektom – čo predstavuje obrovský krok vpred. Zdroj: Billan de dix ans de lutte contre la violence physique et sexuelle á légard des femmes et des enfants, Miet Smet, Belgické Ministerstvo práce a zamestnanosti zodpovedné aj za politiku rovnakých príležitostí pre ženy aj mužov, 1996.

[32] Pozri najmä legislatívu platnú v Rakúsku, Belgicku, Španielsku, na Islande a vo Švédsku, ako aj Francúzsky trestný zákon, platný od roku 1994, ako aj stručný výťah z legislatívy členských krajín Rady Európy ohľadom násilia na ženách, dokument EG(2001) 3, časť I a II

[33] Zdroj: “Des atteintes aux moeurs et á la pudeur aux aggressions sexuelles” (definícia sexuálnych prečinov a fyzických útokov ako sexuálneho napadnutia), Luc-Michel Nivose, pomocný sudca na Francúzskom odvolacom súde (French Court of Cassation), Chroniques de Droti Pénal séries, máj 1995, str.1-3

[34] Zdroj: „La modernisation du Code pénal dans le cas de violences intrafamiliales physiques et sexuelles” (modernizácia Trestného zákonníka v zmysle fyzického a sexuálneho násilia v rodine), Prof. Hustebaut, University of Louvain School of Criminology, Belgicko 1996.

[35] Táto otázka sa skúma v niektorých členských štátoch Rady Európy, ako je Island a Švédsko.

[36] Programy tohto typu existujú v Írsku, na Islande a v Nórsku; pozri Prehlásenie pána Pera Isdala na fóre organizovanom Radou Európy v Bukurešti, Rumunsko od 26. do 28. novembra 1998 o „Koniec domáceho násilia: aktivity a opatrenia” (Ending domestic violence: action and measures ) (dokument EG/BUC (99) 1). Ďalším príkladom sú Dánske väzenské služby, ktoré poskytujú pre väzňov odpykávajúcich si trest za násilné správanie vyučovanie v kognitívnych zručnostiach, aby sa im poskytla príležitosť zmeniť svoje správanie sa. Pozri taktiež programy vytvorené organizáciou MOVE v Írsku.

[37] EST č. 108

[38] ETS č. 164

[39] Vláda Veľkej Británie sa zaviazala urobiť všetky aktivity, aby zvýšila bezpečnosť poskytnutú ženám a deťom a ochránila ich pred násilím, a preto je v súlade s odsekom 55. Vláda Veľkej Británie však si nemyslí, že tento odsek sa týka primeraného a odôvodneného fyzického trestania detí ich rodičmi. Právo Veľkej Británie umožňuje rodičom používať fyzické tresty, aby pokarhali svoje deti, samozrejme pokiaľ tento trest predstavuje skutočne len „primerané trestanie”. Ak je rodič obvinený z toho, že napadol svoje dieťa a pritom tvrdí, že použil len „primerané trestanie”, súdy musia vziať do úvahy určité faktory, aby mohli posúdiť, či trest bol skutočne primeraným trestaním. Tieto faktory sú:

–          charakter a obsah zaobchádzania

–          jeho trvanie

–          jeho fyzické a duševné dopady; a v niektorých prípadoch,

–          pohlavie, vek a zdravotný stav obete.

[40] Federálny zákon o ochrane proti násiliu v rodine, ktorý v Rakúsku vstúpil do platnosti v máji 1997. V roku 1999 bolo v Rakúsku vydaných 2.076 súdnych príkazov. Zákon o obmedzujúcich príkazoch, ktorý vstúpil do platnosti vo Fínsku od 1. januára 1999.

[41] Správa predložená Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy Výborom pre rovnosti príležitostí žien a mužov popisuje tieto praktiky do detailov (dokument AS/EQ (2000) 20 z 18. októbra 2000):

–          dva najrozšírenejšie typy mrzačenia sú resekcia (80%) a infibulácia (15 %)

–          resekcia je odstránenie veľkej časti klitorisu a labia minora (malé pysky). Táto forma mrzačenia sa praktizuje predovšetkým kmeňmi v západnej Afrike. Môže sa to porovnať s odrezaním penisu u chlapcov.

–          Infibulácia je resekcia klitorisu a labia minora a odrezanie labia majora (veľké pysky), dva zostávajúce laloky sa zošijú tak, aby zostal len malý otvor na vyprázdňovanie moča a krvi pri menštruácii. Miesto vonkajších ženských ústrojov sa zošije pevnou niťou, ktorá sa prestriháva po svadbe a pri pôrodoch. Infibulácia je charakteristická pre východnú Afriku.

–          Jeden druh infibulácie typický pre západnú Afriku je, že sa ponechajú labia majora nedotknuté, ale zošijú sa labia minora tak, že vagína je skoro úplne uzavretá.

–          Existujú aj iné formy resekcie, vrátane vaginálnej introcision(žiaľ, nenašla som v slovníku – pozn. prekladateľa), vkladania kautika (leptacieho a vypaľovacieho prostriedku) alebo rastlín do vagíny, aby sa vyvolalo krvácanie, alebo aby sa vagína zmenšila, prepichnutie alebo perforácia klitorisu a vypaľovanie klitorisu.

–          Tieto operácie, ktoré trvajú okolo 15-20 minút, obvykle vykonávajú tradiční „vyrezávači” ako je vedúca žena komunity s nedezinfikovanými nástrojmi a bez anestézie. V bohatších kruhoch sa tieto operácie niekedy vykonávajú v nemocniciach a robí ich kvalifikovaný personál.

–          Vek, kedy sa mrzačenie vykonáva sa líši podľa etnickej skupiny a miesta. Môžu to byť len niekoľkodňové bábätká alebo štvor- až desaťročné dievčatá. Niekedy sa mrzačenie odkladá až do dospievania, prípadne sa môže robiť až pri svadbe alebo počas prvého tehotenstva.

–          Všetky tieto formy mrzačenia sú nezvratné a škodlivé zdraviu a majú celoživotné následky.

[42] Pozri zápisy zo semináru „Znásilnenie je vojnový zločin. Ako pomôcť pozostalým. Lekcie z Bosny – Stratégie pre Kosovo”, organizovaného Európskou komisiou (Viedeň, 18. – 20. júna 1999), a zápisy zo seminára „Muži a násilie na ženách”, organizovaného Radou Európy, Štrasburg 1999 – EG/SEM/VIO (99) 11 (správa Dubrovky Kocijan Hercigonja o násilí mužov na ženách a deťoch v čase vojny).

[43] Nedávne prípady v Európe boli zaregistrované počas konfliktu v Juhoslávii.

[44] Nasledujúce príklady ilustrujú túto prax. Rabia (25-ročná) (august 1995). Rabia sa zamilovala do mladého muža a chcela sa za neho vydať, ale jej rodina bola proti tomu. Utiekla s ním a spolu strávili noc na cintoríne, kde mali intímny styk; druhý deň ráno to oľutovala a išla na políciu. Zišla sa rodina a otec povedal, že ak jeho dcéra išla s týmto mladým mužom z vlastnej vôle, potom nemá nič proti nemu a súhlasí s ich svadbou. Na základe tohto vyhlásenia ju poslali domov. Jej nahnevaný otec a bratia však neustále opakovali, že sa už nikdy nebudú môcť pozrieť svojím susedom do čí; rodina bola potupená. Nasledujúci deň odviezli Rabiu s jej matkou autom preč, ale keďže Rabia tušila, že ju chcú zabiť, tak vyskočila z auta a ukryla sa v jednom obchode. Tam ju našiel jej brat, vytiahol ju za vlasy von a hodil pod kolesá prechádzajúceho traktoru. Neskôr tvrdil, že to bola nehoda. Súd usúdil, že sa stala vražda, tak ako aj v predchádzajúcich prípadoch: podľa miestneho zvyku rodina dievčaťa, ktoré utečie, je vylúčená zo spoločnosti až pokiaľ dievča nezabije. Rodina bola vystavená silnému spoločenskému tlaku. Každý z obvinených bol odsúdený na dvanásť a pol rokov väzenia. Medzi rokmi 1994 až 1998 bolo v Sanli Urfa, meste v juho-východnom Turecku, zabitých päť dievčat v mene cti. Takéto vraždy sú bežné v regióne a medzi jeho pôvodnými obyvateľmi žijúcimi v mestách.

[45] Podiel nahlásených znásilnení vo Veľkej Británii, ktoré viedli k odsúdeniu sa znížilo z 34 % v roku 1977 na menej ako 10 % v roku 1994 (čísla poskytnuté Ministerstvom vnútra UK). Tieto percentá sa majú porovnať s číslami poskytnutými poľským Ministerstvom spravodlivosti, ktoré hovoria o verdiktoch viny v dvoch tretinách hlásených prípadov znásilnenia v roku 1994. Ministerstvo vnútra UK na konci roku 1996 oznámilo, že urobí prieskum príčin zníženia percenta odsúdených v prípadoch znásilnenia.

[46] Zdroj: The Economist 12.8.95

[47] Zdroj: Sandra McNeill (1988) „Exhibicionizmus – jeho vplyv na ženy” v: Ženy, násilie a spoločenská kontrola, Londýn

[48] Zdroj: Projekt na podporu žien v Glasgow (1990)

[49] Zdroj: Obscénne, výhražné a iné obťažujúce telefonáty ženám v Anglicku a Walse: 1982-1992 (1995) Londýn Ministerstvo vnútra, Research and Planning Unit Paper 92

[50] M. Foley a K.Cook (1995), Prieskum o bezpečnosti žien, nepublikované

[51] Odporúčanie č. R(2001) 11 Výboru ministrov členským štátom o aktivitách proti ochodovaniu s ľuďmi za účelom sexuálneho zneužívania, prijaté 19. mája 2000.

Reklamy

Pridaj komentár

Momentálne neexistujú žiadne komentáre.

Comments RSS TrackBack Identifier URI

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s