Problém, o ktorom sa mlčí

Eva Sopková (Pro Familia)  Aj v rodinách na Slovensku, podobne ako vo väčšine krajín sveta, dochádza k násiliu. Najčastejšie je jeho obeťou žena a útočníkom jej manžel alebo bývalý manžel. Mieru výskytu násilia na Slovensku môžeme len odhadovať, keďže na rozdiel od zahraničia u nás doteraz neexistujú žiadne výskumy ani monitorovanie v tejto oblasti.
Pokiaľ ide o problém domáceho násilia na Slovensku, najmenej pozornosti sa venuje práve problému týraných a bitých žien. Píše a hovorí sa o ňom najmenej a najmenej kvalifikovane. Najviac mýtov a predsudkov, ktoré pôsobia vo verejnosti – a to nielen laickej, ale aj medzi odborníkmi – sa týka práve týraných žien. A najmenej sa koná proti domácemu násiliu na ženách a na ich ochranu.

ákladné pojmy: Násilie voči ženám a domáce násilie


Všeobecne sa násilie väčšinou stotožňuje s fyzickým násilím. Násilím je však každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, zneužívania moci, vyhrážania, fyzického, sexuálneho a psychického nátlaku.

Domáce násilie alebo násilie voči žene v intímnom vzťahu je fyzické, sexuálne, emocionálne a psychické týranie ženy mužom, s ktorým je alebo bola v intímnom vzťahu. Toto násilie môže byť aktuálne, hroziace, alebo môže ísť o pokus (Holder 1994).
Násilím je akýkoľvek akt alebo zanedbanie, ktoré ovplyvňuje život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu osoby, alebo ktorý závažne poškodzuje rozvoj jeho/jej osobnosti (RE 1986).
Podľa čl. 1 Deklarácie OSN o odstránení násilia voči ženám (1993) a Pekinskej deklarácie (1995) – pozn. obe podpísala aj SR – sa za rodovo podmienené násilie považuje “akýkoľvek čin rodovo podmieneného násilia, ktorý spôsobí, alebo by mohol spôsobiť telesnú, sexuálnu alebo duševnú ujmu alebo utrpenie žien, vrátane hrozby takýmito činmi, zastrašovania alebo úmyselného obmedzovania slobody, a to vo verejnom aj súkromnom živote”.
Týranie je nespravodlivé využívanie fyzickej, psychickej alebo sociálnej moci voči iným, ktorí nie sú schopní chrániť samých seba, pretože nedisponujú rovnocennou fyzickou, psychickou alebo sociálnou mocou. To, či je proces alebo vzťah týrajúci, závisí od schopnosti jednotlivca chrániť sa. Násilím je aj nezabránenie násiliu, týraniu (Mindell 1995).
Násilím je teda nielen individuálne, osobné násilie páchané mužom na žene či dieťati, ale aj to, ak štát, jednotlivé jeho systémy, inštitúcie a ich pracovníci tolerujú a umožňujú násilie, ak nechránia obete domáceho násilia, ale naopak, poškodzujú ich druhý krát. Toto sekundárne, inštitucionálne poškodzovanie a násilie považujeme za mimoriadne dôležité a nebezpečné. Nemožno ho ospravedlniť ničím, tak ako nemožno ničím ospravedlniť individuálne páchané násilie.ýskyt násilia voči ženám v intímnych vzťahoch

Výskum násilia medzi členmi rodiny nemá dlhú históriu. Táto oblasť dlho trpela selektívnou nepozornosťou laikov a odborníkov. Výskumy v zahraničí sa spočiatku orientovali na extrémy – vraždy manželiek a detí. Od 70. rokov sa počet výskumov v zahraničí zvyšuje a zameriavajú sa na problém v celej jeho šírke a závažnosti. Podľa zahraničných prameňov je každá piata až desiata žena obeťou násilia (údaje sa líšia podľa toho, aké formy násilia sa berú do úvahy), ktoré na nej pácha manžel, partner či iný člen rodiny. 90 – 95 % obetí domáceho násilia tvoria ženy.
Pre informáciu uvediem niekoľko zahraničných a niekoľko domácich údajov.
V USA v roku 1989 2-3 miliónov mužov napadlo svoje partnerky, 21-34% všetkých dospelých žien ich partner fyzicky napadne (1993), každých 15 sekúnd niektorú ženu zbije jej manžel alebo partner (1992), epidemiologická štúdia v USA (1976) ukázala, že v 28 % amerických rodín sa vyskytovalo fyzické násilie muža voči žene, v 70 % rozvádzajúcich sa amerických párov sa vyskytovalo fyzické násilie manžela voči manželke, v Anglicku to bolo 45 % (oba údaje sú zo 70. rokov). Viac než 30 000 amerických mužov bolo zabitých vo vietnamskej vojne, v rovnakom období bolo viac než 17 000 amerických žien zabitých v dôsledku domáceho násilia. V Rakúsku sa 54 % vrážd odohrá v rodine, v 90 % vrážd je obeťou žena alebo dieťa. V tejto krajine je ročne 150 000 – 300 000 žien obeťou domáceho násilia (Egger 1996).
V 50-80 % prípadov, kde je žena týraná svojím partnerom, sú ním týrané aj deti (por. Egger 1997).
V našom prieskume uskutočnenom v roku 1980 (Sopková 1984) sa v 45 % prípadov vedených v Manželskej a predmanželskej poradni v Humennom vyskytovalo fyzické násilie manžela voči manželke. V podobnom prieskume uskutočnenom v CPPS v Humennom v roku 1993 (Sopková 1994) sa násilie manžela voči manželke vyskytovalo v 27,4 %, z toho fyzické násilie v 10,1 % prípadov. V roku 1997 sa v CPPS ÚP v Humennom vyskytovalo násilie manžela voči manželke v 38-40 % prípadov, kým celoslovenský priemer 42 pracovísk CPPC bol 5 %.
Pozn.: Dôvodom týchto nápadných rozdielov nie je skutočne významne vyšší, resp. nižší výskyt násilia v niektorých oblastiach SR (ako sa mnohí, vrátane profesionálov, domnievajú), ale fakt, že len niektorí psychológovia/psychologičky a niektoré pracoviská cielene a systematicky tento jav zisťujú a zaznamenávajú.
Tieto naše zistenia plne korešpondujú so zahraničnými údajmi týkajúcimi sa odhalenia a “zverejnenia” problému domáceho násilia (len 2-10 % odhalených prípadov z odhadovaného skutočného počtu prípadov domáceho násilia).
V reprezentatívnom prieskume uskutočnenom u nás v roku 1997 (Guráň, Filadelfiová) až 56,8 % žien videlo v domácom násilí problém, z toho 30 % veľký problém. Len 29 % žien v domácom násilí nevidelo problém.
V našom prieskume Bité ženy na Slovensku, uskutočnenom v roku 1997 (Šintalová 1997, Sopková 1997), bolo počas dvoch mesiacov zachytených v 17 zo 42 pracovísk CPPS pôsobiacich v SR 43 žien fyzicky týraných svojím manželom, resp. bývalým manželom.
Uvedieme na tomto mieste len niektoré zistenia:
  • 46,5 % žien bolo fyzicky napadnutých svojím manželom už v 1. roku manželstva a 6,9 % žien už pred sobášom. 65,1 % žien ich partner prvýkrát zbil v prvých 5 rokoch manželstva. Až v 70 % prípadov, kde žena aj po rozvode žila spoločne so svojím bývalým manželom, ju tento naďalej bil. Toto naše zistenie sa zhoduje so zahraničnými, rovnako ako ďalšie, že došlo k vystupňovaniu násilia po tom, čo žena problém zverejnila, snažila sa vyhľadať ošetrenie či inú pomoc. Týrané ženy sú najviac ohrozené po zverejnení problému a potom, ako prejavia snahu opustiť týrajúceho partnera a vzťah.
  • 61,5 % žien zažíva fyzické násilie manžela viac ako 5 rokov, 34,5 % žien viac ako 10 rokov, 16,2 % žien viac ako 15 rokov a 6,9 % žien viac ako 20 rokov.
  • 57,1 % žien je bitých častejšie ako raz do mesiaca, denne alebo viackrát do týždňa bije manžel 34,2 % žien, aspoň raz do roka zbije manžel 80 % žien v našom súbore.
  • v 35,7 % rodín sa vyskytovalo fyzické násilie otca voči deťom, až v 69 % rodín boli deti prítomné pri útokoch otca voči matke, v 20,9 % rodín už pri prvom útoku otca voči matke. Dve deti v našom súbore boli fyzicky napadnuté svojím otcom už pri jeho prvom útoku na ženu, matku a v 14 % prípadov boli ženy fyzicky napadnuté svojím manželom počas tehotenstva.
  • 72 % žien SŠ vzdelanie, dĺžka trvania manželstva 1,1 – 27 rokov (priemer 11,9), dĺžka trvania fyzického násilia muža voči žene bola 0,5 – 24 rokov (priemer 7,1 roka).
  • 22,3 % zbitých žien v našom súbore navštívilo lekára (11,6 % žien už pri prvom útoku manžela, 39,5 % pri najzávažnejšom). Na políciu sa obrátilo 19,8 % žien (4,6 % už pri prvom útoku, 34,9 % pri najzávažnejšom útoku manžela).

Tieto naše zistenia korešpondujú so zahraničnými údajmi uvádzajúcimi kontaktovanie polície ťi lekára ženami – obeťami domáceho násilia. Aj u nás tieto zistenia potvrdzujú skutočnosť, že systém zdravotníctva, hlavne jeho zariadenia prvého kontaktu, sú miestami, ktoré môžu veľmi efektívne a zavčasu odhaľovať a identifikovať obete domáceho násilia, ženy a deti. Rovnako polícia, ako aj oddelenia sociálnych vecí sa o mnohých prípadoch domáceho násilia dozvedajú pomerne zavčasu po jeho objavení.

Deti žien týraných v manželstve


Aj náš prieskum potvrdil zahraničné zistenia, že deti sú najčastejšími svedkami fyzického a iného týrania svojich matiek. Zastávame názor, že v každej rodine, kde je žena týraná svojím manželom alebo bývalým manželom, sú týrané aj deti prinajmenšom tým, že sú prítomné pri násilí voči matke a že sú ním traumatizované. (Prítomnosť pri násilí aj voči neznámej osobe je silným traumatickým zážitkom, čím je vzťah k obeti bližší, tým je traumatizácia silnejšia.)
V rodinách, kde je matka vystavená násiliu svojho manžela, sú deti svedkami alebo obeťami otcovho násilia od svojho raného detstva, mnohé od svojho narodenia a niektoré už pred svojím narodením. Niektoré z týchto detí sú prítomné aj pri tých najzávažnejších a najsurovších útokoch otca voči matke a niektoré (každé deviate v našom súbore, pozn.: v súbore bolo 93 detí v 42 rodinách) sú jeho obeťami spolu so svojou matkou. Pre mnohé z týchto detí je násilie voči žene, matke častou a pre niektoré bežnou, každodennou skúsenosťou. Aj u nás žijú deti, ktoré boli svedkami vraždy svojej matky, ktorú spáchal ich otec. Aj u nás žijú otcovrahovia, ktorí keď nikto z kompetentných dospelých nedokázal, resp. nechcel zastaviť násilie v rodine, ukončili násilie otca spolu s jeho životom. Aj u nás niektoré z týchto detí, keď vyrastú v mužov, bijú svoje matky, manželky a deti. A nikto nevie, koľko detí sa u nás nenarodilo kvôli abortom spôsobeným násilím manžela na tehotnej manželke.
Je zarážajúce, ako veľa a dôrazne mnohí dnes u nás hovoria a konajú proti násiliu prezentovanému v TV a kinách, a ako málo sa hovorí a koná proti násiliu zažívanému v rodinách.Prečo muži bijú svoje ženy

Často sa násilie muža voči manželke vysvetľuje (a v skutočnosti ospravedlňuje) tým, že muž mal vypité, alebo je alkoholik, že bol nervózny, unavený či prepracovaný, náhodou mu “vyletela ruka”, lebo ho žena vyprovokovala či znervózňovala. Násilie sa dáva do súvislosti aj s agresivitou, hnevom a zlosťou, temperamentom. Je tu istá analógia, niektorí sú vysokí, iní malí, ale na rozdiel od agresivity, s výškou sa toho dá urobiť len málo. Dôležité je vedieť, že nič z vyššie uvedeného – ani alkohol či iné drogy, ani únava, hnev, zlosť, agresivita – nie je skutočnou príčinou násilia, ktoré muži páchajú na ženách, a nemožno nimi násilie mužov voči ženám ani ospravedlniť. Môžu byť len “spúšťačom” násilia v konkrétnej situácii. Ale skutočnou príčinou a dôvodom násilia je nerovnováha moci (fyzickej, psychickej, sociálnej, ekonomickej) medzi mužmi a ženami a zneužitie tejto nerovnováhy a prevahy mužmi. To, prečo muži páchajú násilie na ženách, veľmi významne súvisí s rodovými stereotypmi, s tým, ako, k čomu, k akému obrazu muža/ženy boli a sú vychovávaní chlapci a dievčatá, aký obraz a vzor muža/mužského správania a ženy/ženského správania sa prezentuje v rozprávkach, prísloviach a porekadlách, školských učebniciach, médiách a našom každodennom živote.
Ak sa muž nahnevá v práci alebo si vypije s kamarátmi, je oveľa pravdepodobnejšie, že až po príchode domov udrie svoju ženu, prípadne deti, než že udrie svojho šéfa, kamaráta či náhodného chodca na ulici cestou domov.
Násilie v rodine, násilie manžela voči manželke nie je súkromnou vecou ich dvoch. Ak nikto takéto mužovo konanie neodsúdi, nikto v jeho blízkom či širšom okolí, nikto z oficiálnych predstaviteľov a významných osobností, to tiež prispieva k ďalšiemu udržiavaniu násilia na ženách a k tomu, že ďalšie ženy sú a budú bité a ináč týrané svojimi manželmi a bývalými manželmi.
Aj keď medzinárodné dokumenty, ku ktorým pristúpila aj SR, už niekoľko rokov jednoznačne deklarujú a vyjadrujú výlučnú zodpovednosť páchateľov a štátov za násilie páchané na ženách a deťoch, u nás to ešte ani dnes temer nikto nie je ochotný a schopný akceptovať, verejne vysloviť a podľa toho konať.Prečo týrané ženy neodídu

Násilie môže zažiť každá žena – na ulici, v práci, doma. Väčšina násilných činov voči ženám sa však pácha doma. S javom násilia páchaného na ženách je spojených mnoho mýtov. Mnohí si napr. myslia, že násilie voči ženám sa vyskytuje len v nižších sociálnych vrstvách, v rodinách z minorít, u ľudí s nižším vzdelaním. Nie je tomu tak. Domáce násilie, ktorého obeťou je žena, nepozná vrstvy a hranice, vyskytuje sa na všetkých socio-kultúrnych úrovniach, vo všetkých etnikách, v rodinách z najnižších aj najvyšších vrstiev spoločnosti. Bité sú ženy s nízkym vzdelaním, bez zamestnania, ale aj vysoko vzdelané a profesionálne úspešné ženy.
Rovnako si mnohí, vrátane profesionálov myslia, že týrané ženy sú masochistické, duševne choré alebo aspoň “zvláštne”, že v skutočnosti potrebujú a chcú násilie, alebo že si násilie zaslúžia svojím správaním voči mužovi, vo vzťahu (napr. provokujú muža verbálne, znervózňujú ho, nedokážu dostatočne a primerane udržiavať domácu pohodu a dobrú atmosféru a pod.). Podobne je rozšírený názor – vo verejnosti, ale aj u pracovníkov všetkých zaangažovaných profesií -, že keby týrané ženy skutočne chceli odísť, keby to bolo skutočne také strašné, tak by od muža odišli, pretože odísť sa dá, nie je to až taký problém; sú teda presvedčení, že žena by mohla odísť, ale v skutočnosti nechce.
Žiadna žena nevstupuje do manželstva preto, aby ju partner bil či ináč jej ubližoval. Násilné útoky muža (zvlášť prvý) sú pre ženu šokom. Muž svoje správanie ospravedlňuje ako “pošmyknutie”, ktoré sa už nikdy nezopakuje, alebo naopak, za svoje násilie viní ženu (ona môže za to, že “ju musel udrieť”, “udrel ju, lebo jej chcel dobre”). Žena pripisuje mužovo násilie jeho nálade, zlosti, alkoholu, únave, vždy znovu a znovu uverí jeho sľubom a postupne aj ona sama stále viac obviňuje z mužovho násilia seba a preberá zaň zodpovednosť. Postupne v takomto týrajúcom vzťahu muž ženu stále viac izoluje od iných ľudí, vrátane jej priateľov a príbuzných, a niekedy aj od detí (hlavne, ak sú to synovia). Nakoniec je násilnícky, týrajúci muž paradoxne tou jedinou osobou, ktorá je k žene aspoň občas láskavá (alebo jej aspoň niekedy neubližuje). Situáciu týchto žien veľmi sťažuje skutočnosť, že veľmi často im druhýkrát ubližujú tí, ktorí by im mali pomôcť a ochrániť ich. Týrané ženy veľmi váhajú, kým skutočnosť, že im manžel ubližuje, zverejnia a vyhľadajú pomoc či oznámia násilie. Je skôr pravidlom než výnimkou, že namiesto pochopenia, pomoci a ochrany sa im ujde nepochopenie, nedôvera, pochybnosti a obvinenia.
Násilie je veľmi závažným, silným stresorom. Podľa medzinárodnej šesťstupňovej stupnice akútnych a chronických životných stresorov je domáce partnerské násilie stresorom piateho stupňa. Obeť útoku prežíva extrémnu situáciu, ktorá ju traumatizuje a poškodzuje a ktorá má vešmi závažné bezprostredné aj dlhodobé účinky. Sú to bolesti hlavy, depresivita, pocity únavy, urologické a gynekologické ťažkosti, poruchy príjmu potravy, nespavosť, bolesti v panvovej a krížovej oblasti, ale môže to byť aj zneužívanie alkoholu či iných drog, sebapoškodzujúce správanie, vážne psychické ochorenia, fatálnymi následkami sú samovražda ženy alebo vražda násilníckeho, týrajúceho muža.
U týraných žien sa zistili rovnaké prejavy a symptómy ako u ľudí, ktorí prežili koncentračné a zajatecké tábory, u ľudí, ktorí boli obeťami únosov, prepadov a u ľudí, ktorí prežili prírodné katastrofy. Situácie, ktoré prežili títo ľudia, a situácie, ktoré prežívajú týrané ženy, majú viacero spoločných znakov. Sú to situácie “zajatia” a “uväznenia”. Je v nich ohrozený život obetí, obete sú izolované, nemôžu samy zo situácie uniknúť (alebo sú o tom aspoň presvedčené) a násilník sa k obeti správa občas láskavo.
V takýchto situáciách sa medzi obeťou a násilníkom utvára zvláštny vzťah – pripútanie (jedným zo znakov tohto špecifického vzťahu je napr. lojalita k násilníkovi, snaha chrániť ho, a dokonca súcit a “spolupráca” s ním). Len málo ľudí, vrátane odborníkov u nás vie o tomto špecifickom emocionálnom vzťahu, označovanom aj ako “štokholmský syndróm”.
Len málo ľudí, vrátane odborníkov si uvedomuje a vie, že to, čo týraná žena prežíva a ako sa správa – nech sa to zdá akokoľvek čudné a nepochopiteľné, až “nenormálne” -, je v skutočnosti normálnou reakciou ženy na nenormálnu situáciu, v ktorej žije. Týrané ženy si vytvárajú veľmi zložité, mnohokrát bizarné stratégie, ako sa vyhnúť mužovmu násiliu, ako ho zmierniť alebo zastaviť. Sú to veľmi dôležité stratégie, umožňujúce žene prežiť; stratégie na prežitie aj vo veľmi nebezpečných, život ohrozujúcich situáciách.
Toto sú dôvody, ktoré spôsobujú, že týrané ženy nedokážu zo vzťahu, ktorý ich poškodzuje, a od muža, ktorý im ubližuje, odísť. To sú dôvody, prečo týrané a zastrašené ženy nedokážu a nemôžu stále a donekonečna samy chrániť seba a svoje deti. A práve z toho – že neodídu a že nedokážu ochrániť svoje deti – sú tieto ženy veľmi často obviňované tými, ktorí ich majú chrániť a pomáhať im.
Ženy, u ktorých sa v dôsledku extrémneho a dlhodobého stresu a traumatizácie vyvinuli nevyhnutné symptómy, vrátane špecifickej emocionálnej väzby typu štokholmského syndrómu k manželovi – násilníkovi, sú obviňované z existencie týchto symptómov, príznakov.
Obete iného násilia – zajatia – oslobodzujú špeciálne pripravení a vytrénovaní profesionáli. Od týraných žien sa očakáva a vyžaduje, aby sa oslobodili a aby si pomohli samy. Obete únosov ani rukojemníkov pri prepadoch bánk nikto neobviňuje, že sa neoslobodili sami. Od pracovníkov banky, ktorú prepadli, nikto neočakáva, že zachránia majetok banky, nikto im nevyčíta, ak ho neochránia. Od žien týraných v manželstve očakávajú a vyžadujú, aby ochránili nielen seba, ale aj svoje deti a majetok. A vyčítajú im, ak to neurobia.
Týraná žena, ktorá nedokáže ochrániť seba a svoje deti a uniknúť z násilníckeho vzťahu, je veľmi často posudzovaná negatívnejšie než muž, ktorý násilie pácha. Násilie páchané na ženách je tolerované oveľa viac než násilie páchané na deťoch a mužoch či na starých ľuďoch.
Týrané ženy nemôžu zastaviť násilie, ktoré na nich páchajú ich manželia, partneri. Týrané ženy v najväčšom osamotení ďalej znášajú týranie a neodídu – lebo my ostatní mlčíme a nekonáme. Prelomiť naše mlčanie a prestať tolerovať násilie páchané na ženách v rodine, to sú prvé kroky v efektívnom zasahovaní proti tomuto násiliu.
(vyšlo vo feministickom kultúrnom časopise Aspekt, č. 3/1998, Násilie I)ratúra

Holder, R.: Challenging Domestic Violence. Training and Pack of Informations. London Borough of Hammersmith and Fulham Comunity Safety Unit 1991.
Definícia RE cit. podľa Heise, L. L. – Pitanguy, J. – Germain, A.: Násilie páchané na ženách. Skrytá ujma na zdraví. Pro Familia / Aspekt, Bratislava 1998.
Mindell, A.: Sitting in the fire. Lao Tse Press, Portland 1995.
Egger, R.: Zákonné a administratívne opatrenia na potláčanie domáceho násilia voči ženám. In: Násilie v rodine: Pomoc ženám v situáciách domáceho násilia. Zborník zo seminára konaného 22.-23.11.1996 v Humennom. Pro Familia 1996.
Egger, R.: Násilie páchané na ženách – dôsledky na deťoch. In: Zborník zo seminára “Deti a násilie”, konaného 16.-17.5.1997 v Humennom. Pro Familia 1997.
Sopková, E.: Násilie v rodine – problém bitých žien. In: Zborník z 3. celoštátneho seminára MaPP ČSSR, MPSV ČSR. Praha 1984.
Sopková, E.: Problém násilia voči ženám na Slovensku. In: Zborník zo seminára o intolerancii a násilí voči ženám v Bratislave 10.-11.10.1994. IDCRE, Bratislava 1994.
Guráň, P. – Filadelfiová, J.: Ženy o sebe. MSŠR, Bratislava 1997.
Šintalová, S.: Domáce násilie – zneužívanie ženy v partnerskom vzťahu. Diplomová práca. KPs FFUK, Bratislava 1997.
Sopková, E.: Bité ženy na Slovensku – Informácia o výsledkoch prieskumu. In: Pomoc obetiam sexuálneho zneužívania. Zborník zo seminára konaného 17.-18.10.1997 v Humennom. Pro Familia 1997.

Reklamy

Pridaj komentár

Momentálne neexistujú žiadne komentáre.

Comments RSS TrackBack Identifier URI

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s