Násilie páchané na ženách: ako vylepšiť reakcie právnych inštitúcií

Prednáška Sarah Bull

Majú zuby vybité kladivami, zabíjajú ich autá a nákladiaky, sú znásilňované rozpáleným železom a veľkými predmetmi. Sú bité, ubodané, škrtené [a] uškrtené. Sú bité na verejnosti, na uliciach, sú bité v súkromí svojich domov, sú týrané a bité pred očami svojich detí a sú zväzované a nútené sa pozerať na týranie a sexuálne zneužívanie svojich detí.

Hovorím snáď o zverstvách páchaných nepriateľskými vojskami na zajatcoch v nejakej cudzej krajine? Hovorím o zverstvách, ktorými sú zhrozené organizácie pre ľudské práva a ktoré volajú a hovoria nám, že musíme nájsť finančné prostriedky na zastavenie týchto zverstiev? Nie. Hovorím o domácom násilí, ktoré je prítomné nielen v celej tejto krajine, ale špecificky vo zväzovom štáte Massachusetts, všade okolo nás.

FBI nám dnes hovorí, že jedna z dvoch žien v tejto krajine sa ocitne v násilníckom vzťahu aspoň raz v živote. Nie preto, že 50 % mužov sú násilníci, ale preto, že my ako spoločnosť úplne zlyhávame v tom, aby sme ich zviditeľnili a zaviedli sankcie proti tomuto násiliu. To znamená, že už to nie je propozícia “my a oni”. Je to o nás všetkých. Centrum pre sledovanie chorobnosti v Atlante má Jednotku epidemiológie násilia, ktorá nám hovorí, že dnes vyhľadá ošetrenie z dôvodu domáceho násilia viac žien ako z dôvodu prepadov, znásilnení a autonehôd dokopy. Domáce násilie je tak hlavnou príčinou zranení žien v tejto krajine.

Takisto nám hovoria, že ženy sú v deväťkrát väčšom nebezpečenstve doma ako na ulici. Vyrastala som v násilníckej domácnosti, a nie prekvapujúco som skončila v násilníckom manželstve – pred 15 rokmi, v čase, keď neexistovali zákony na prevenciu násilia, neboli žiadne domovy pre týrané ženy ani súdy, ktoré by sa boli zaujímali o moju bezpečnosť, o bezpečnosť môjho vtedy malého syna a dvoch adoptívnych detí, ktoré som mala.

Odvtedy sme pokročili len málo. V tejto krajine dnes existuje 1200 domovov pre týrané ženy. Zato existuje 3800 útulkov pre zvieratá. A hoci mám zvieratá rada, vidí sa mi, že naše priority sú trochu pokrivené, keď máme trikrát toľko útulkov pre zvieratá ako domov pre týrané ženy a ich deti.

V zväzovom štáte Massachusetts len Metropolitná krajská komisia míňa viac peňazí na ZOO ako celý zväzový štát na týrané ženy. Pred dvoma rokmi, keď legislatívna rada schválila 100 miliónov dolárov na nový pavilón pre tropický dažďový prales, boli financie pre program domov pre týrané ženy znížené na 4,3 milióna dolárov. Všetci ste daňoví poplatníci, voliči, voličky, a máte svoj hlas. Dovolím si tvrdiť, že máte zodpovednosť ozvať sa a jasne povedať svojim zvoleným úradníkom a politikom, že takáto nerovnosť vo financovaní je pre nás neprijateľná.

Dnes k vám prichádzam s dvoma východiskami, s dvoma premisami. Prvým východiskom je, že domáce násilie je závažný násilný trestný čin a kým ho takto nebudeme chápať, budú obete pribúdať. Druhým východiskom je dobrá správa – je obrovské množstvo vecí, ktoré vy ako jednotlivci alebo profesionáli či profesionálky môžete urobiť.

Prvou otázkou, ktorú mi ľudia kladú, je: “Ak si bola dosť múdra na to, že si vyštudovala právo, ako si mohla tak dlho zostať v násilníckom manželstve?” Ako keby existovala spojitosť medzi vyštudovaním práva a rozumnosťou, alebo medzi hlúposťou a zotrvávaním v násilníckom manželstve. To nie je o tom, že je niekto hlúpy, je to celé o tom, aké máte možnosti a informácie. Musím zdôrazniť, že v roku 1977, keď som od manžela odišla, fungovalo viacero bezpečnostných sietí. Mohla som dostať sociálnu pomoc. Existoval program CETA, ktorý mi obstaral prácu v právnom poradenstve. A to mi skutočne zmenilo život, lebo som sa naučila, aké práva a možnosti mám, a zistila som, ako by sme mohli ochraňovať týrané ženy.

Mnoho ľudí z právnych poradní mi volá a hovorí: “Sme k nej ústretoví, hovoríme jej, že sme tu pre ňu, že jej pomôžeme získať ochranný príkaz, a napriek tomu sa k nemu vrátila. Povedzte nám, čo robíme zle, kedy už táto žena pochopí, že musí odísť?” Myslím si, že to pochopí vtedy, keď to pre ňu bude bezpečné, keď bude v komunite dostatok podporných mechanizmov.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo sú týrané ženy nútené sa vrátiť. Jeden z prvých, o ktorom chcem hovoriť, je strach. Nebudete s tou ženou 24 hodín denne, takže nech by ste ju ubezpečovali akokoľvek, nemôžete s ňou byť… Je až neuveriteľné, ako často pracovníci a pracovníčky v právnom poradenstve ubezpečujú ženy, že partner ich určite nezabije. Lenže ja som pochovala priveľa týraných žien, preto viem, že nemôžeme robiť takéto odhady. Hroziace násilie vie najlepšie posúdiť sama týraná žena. Rozpozná signály, že je to vážne, že tentoraz by ju partner mohol zabiť. Nemôžeme niekoho ubezpečovať o veciach, o ktorých jednoducho nevieme.

Chcem sa s vami podeliť o skúsenosť, ktorá ma núti mať tento fakt stále na mysli. Keď som odišla od svojho bývalého manžela, šla som do malého mestečka v New Hampshire. Raz v sobotu ráno som bola v práčovni. Môj syn tam pobehoval s ostatnými deťmi, videla som ľudí pri pokladni a cítila som sa celkom bezpečne. Vždy som sa snažila byť medzi ľuďmi. A vtom som zbadala svojho bývalého manžela vchádzať dnu.

Neverila som, že ma vystopoval. Je neuveriteľné, s akou vytrvalosťou násilníci hľadajú svoje obete. Nikdy ich nepodceňujte. Keď som ho zbadala, požiadala som ľudí pri pokladni, aby zavolali políciu.

Ale on povedal: “Nie, je to moja manželka, trochu sme sa pohádali a prišiel som si ju vyzdvihnúť.” Nikto sa nepohol. Ešte stále som mala na tvári modriny a povedala som: “Tento človek mi spôsobil toto zranenie, musíte zavolať políciu.” A on povedal: “Nie, je to moja manželka, trochu sme sa pohádali a prišiel som ju vziať domov.” Zase sa nikto nepohol.

Do smrti si budem pamätať ten pocit: bojíte sa o svoj život a nikto ani nezodvihne telefón. A toto počujeme znovu a znovu. Ženy kričiace na ulici, ženy kričiace doma a nikto sa neobťažuje zodvihnúť telefón.

Keď týraným ženám hovoríme, že by mali odísť, lebo sú vo veľkom nebezpečenstve, mali by sme zvážiť, čo im to vlastne hovoríme. V čase úteku je zavraždených viac žien ako v ktoromkoľvek inom období vzťahu, takže je nezodpovedné im jednoducho povedať: “Musíte odísť.” Treba ich skontaktovať s domovom pre týrané ženy alebo s niekým, kto im pomôže zostaviť bezpečnostný plán.

Prvý raz som prišla do strediska právneho poradenstva preto, lebo mi odmietli sociálnu pomoc, pretože som im nepovedala, kde sa nachádza môj bývalý manžel. Vedela som, že by ho kontaktovali kvôli výživnému a on by ma znovu našiel. Ale nikto sa ma nespýtal: “Ste v bezpečí?”, “Ste v poriadku?”, “Zbil, alebo napadol vás niekto v priebehu posledného roka?” Musíme zaviesť rutinné otázky týkajúce sa násilia. Keď nič iné, tak sa aspoň ubezpečte, že v každom prijímacom formulári je táto otázka pre všetky klientky, ktoré vstúpia do vašej kancelárie. Myslím si, že je nezodpovedné, ak sa na to nespýtate každej ženy, bez ohľadu na to, či prichádza vo veci nájomného sporu, alebo s problémom ochrany spotrebiteľa.

Veľmi veľa žien, ktoré k nám prídu, stále nevie, že násilie je nezákonné. Nevedia, ako možno získať ochranný príkaz, ešte stále sa málo vie o tom, že na to potrebujete právnika alebo právničku. My túto informáciu máme a dovolím si tvrdiť, že pokladáme za svoju povinnosť o nej informovať. To znamená, že samozrejmou súčasťou našej práce musí byť šírenie právneho povedomia v komunite.

Musíte vyjsť do komunity. Musíte vytvárať sieť s programom právnych poradenstiev a služieb v iných oblastiach, aj s domovmi pre týrané ženy vo vašej komunite a s rehabilitačným programom pre násilníkov. Musíme týranej žene poskytnúť komplexnú ochranu.

Ďalšou prekážkou pre týrané ženy sú ekonomické faktory. Keď hovorím o ekonomických faktoroch, zvyčajne vezmem ľuďom peňaženky, to si zväčša zapamätajú. Keď ľuďom vezmete peňaženku, kreditné karty a občiansky preukaz, znervóznejú. Chcem, aby aspoň trochu chápali, aké je to byť týranou ženou, ktorá musí utiecť uprostred noci a nemá šancu schmatnúť cestou svoju peňaženku. Takže poviem, fajn, vyberte peňaženku, vyložte z nej hotovosť, kreditky a občiansky preukaz na stôl. Nechám vám 20 dolárov a dám vám lístok na autobus do ktoréhokoľvek mesta v tejto krajine.

A máte so sebou tri deti mladšie ako 6 rokov, takže keď do toho nového mesta dorazíte, musíte nájsť domov pre týrané ženy. Problém je v tom, že za každé dve deti, ktoré prijmeme, odmietneme ďalších osem. A to bolo pred dvoma rokmi, predtým, ako nám znížili rozpočet.

Takže tam asi pre vás nebude miesto. Budete sa snažiť dostať do centra pre bezdomovcov, ale 95 % z nich neprijíma ženy. Z tých, ktoré ženy berú, mnoho neprijíma týrané ženy, pretože si myslia, že ohrozujú ostatných ubytovaných ľudí.

Tak si pomyslíte, že pôjdete na sociálny úrad, aby ste dostali nejakú podporu. Ale oni vás nemusia vyrozumieť skôr ako do 30 dní, nieto ešte vám dať peniaze. Tak si pomyslíte, že nájdete nejakého chápavého prenajímateľa bytov. Možno vás nechá prenocovať pár týždňov alebo mesiacov. Ale nemáte potvrdenie o prvom a poslednom nájomnom v roku, a navyše nemáte v danom meste ani zdroj príjmov.

Dovtedy vás už násilník vystopuje a drží v ruke čokoládu a kyticu kvetov. Je mu to všetko veľmi ľúto, už sa to určite nikdy nestane. Alebo má v ruke zbraň a povie vám, že vás zabije, ak sa okamžite nevrátite domov. A vaše deti plačú a chcú ísť domov. Dvadsať dolárov ste minuli na pampersky a hamburgery a na to, aby ste mohli ísť do všetkých tých inštitúcií.

Pýtam sa vás, ako dlho by ste to vydržali? Pomyslíte si, že by ste mohli prespať v parku. Oddelenie sociálnych služieb to nazve zanedbávaním detí a odoberie vám ich.

Takže ak máte šťastie, zostanete u kamarátky a nájdete si prácu za minimálnu mzdu, čo je asi 120 dolárov. Úrad pre starostlivosť o deti nám hovorí, že najlacnejšia starostlivosť vyjde na 90 dolárov týždenne. Tak vám zostane 30 dolárov na nájomné, šaty, lieky, jedlo – to sa nedá.

Čo vlastne chceme od týraných žien, aby urobili? Keď vám niekto nabudúce povie, aká to je hlúposť, že ste neodišli, povedzte mu, nech vymyslí bezpečnostný plán.

Musíme začať hovoriť o úplne novej organizácii komunity. Práve zakladáme organizáciu bývalých týraných žien, pretože naše hlasy musí byť počuť. Nemá ich byť počuť len v sídle vlády, ale v programoch miestnych právnych poradní. Mnohí a mnohé z vás vedia, o čom hovorím. Sú ľudia, ktorí robia obrovskú prácu v poskytovaní právnej pomoci týraným ženám, a sú aj takí, čo robia veľa škody svojimi postojmi a tým, čo si myslia o týraných ženách a aké majú priority vo svojich programoch.

Keď hovoríme o ekonomických záležitostiach, musíme spomenúť krutú iróniu situácie žien, ktoré si odpykávajú tresty vo väzniciach práve kvôli násiliu. Jedna štúdia (Branders Study) z Framinghamskej ženskej väznice hovorí, že 95 % zo žien v tejto väznici sú týrané ženy. Keď sme začali na Harwarde projekt Ženy vo väzniciach, dozvedeli sme sa, že zo všetkých väznených žien je len 10 % zavretých kvôli násilným trestným činom, ale 99 % z týchto žien odsúdených za násilný trestný čin spáchalo tento čin na mužovi, ktorý ich týral.

Dozvedeli sme sa, že viac ako 60 % odsúdených žien je zavretých pre vypisovanie nekrytých šekov. Neboli to šeky vypísané v obchodoch s kožušinami a šperkami, ale v potravinárstvach a detských oddeleniach v K-Marte. Zistilo sa, že sú to týrané ženy, ktoré nevedeli získať ochranný príkaz, alebo nevedeli, ako sa majú obrátiť na súd. Takže utiekli uprostred noci a nemali peniaze… Predstavte si, že ste to vy. Musíte vypísať nekrytý šek, lebo nemáte jedlo. A potom vypíšete ďalší, pretože ste utiekli uprostred noci a nemáte šaty ani jedlo pre svoje deti a pre seba. A potom si to musíte odsedieť vo väzení a odrobiť si 30 dolárov za deň.

Neviem, ako vám, ale mne v 9. ročníku na občianskej náuke povedali, že prví kolonialisti sem prišli, aby utiekli väzeniu pre dlžníkov. Chcem vám oznámiť, že v Massachusetts a po celej krajine máme väzenia pre dlžníkov – týrané ženy.

Požiadali ma, aby som hovorila o tom, ako sa tématika domáceho násilia premieta do našej práce v právnom poradenstve. Je to napríklad prepojenie medzi domácim násilím, týraním detí a delikvenciou mladistvých… Začali sme sa na to pozerať cez tehotné týrané ženy. Vieme, že asi 30 % tehotných žien je v niektorom štádiu tehotenstva týraných, no postupne, ako školíme viac pracovníkov a pracovníčok z medicínskych profesií, sa dozvedáme, že to číslo je zrejme ešte vyššie.

Nie je teda prekvapujúce, keď štúdie ukazujú, že sa dnes rodí viac detí s defektmi spôsobenými týraním ženy v tehotenstve než všetkými chorobami, pred ktorými sa matky snažíme ochrániť.

V roku 1985 Oddelenie pre starostlivosť o mládež v Massachusetts urobilo výbornú štúdiu prepájajúcu domáce násilie a delikvenciu mladistvých. Štúdia ukázala, nie neočakávane, že deti, ktoré vyrastajú v násilníckych domácnostiach, nemusia byť samy fyzicky týrané na to, aby prebrali vzory násilného a trestného správania. Stačí, aby boli svedkami týrania svojej matky.

Ak si nezapamätáte nič z toho, čo som dnes povedala, bola by som rada, aby ste si zapamätali číslo 63. 63 % mladých mužov vo veku od 11 do 20 rokov, ktorí si odpykávajú trest za vraždu, zabilo toho, kto týral ich matku. Zopakujem to ešte raz, aby ste ma dobre počuli: 63 % mladých mužov vo veku od 11 do 20 rokov, ktorí si odpykávajú trest za vraždu, zabilo toho, kto týral ich matku.

Domnievam sa, že prebrali úlohu, v ktorej sme my ako ich rodina, ich priatelia, ich komunita a právny systém úplne zlyhali: ochrániť ich a ochrániť ich matky. Musíme pochopiť, že mladí muži sú vychovávaní ako ochrancovia. Vidím to na svojom šestnásťročnom synovi, ktorý je oveľa vyšší ako ja. Keď sa má stretnúť s otcom, vždy sa stretávame na verejnom priestranstve a keď vidí, že sa otec približuje ku mne, vždy príde a postaví sa ku mne, a to je dieťa, ktoré skutočne svojho otca miluje. Veľmi ma to hnevá a veľmi ma to bolí.

Kedy vlastne prišiel na to, že ma má ochraňovať? Možno vtedy, keď sme sa museli 10 krát v priebehu 12 rokov sťahovať. Možno vtedy, keď videl, že polícii trvalo hodinu, kým na naše zavolanie prišla… Čo to robí s deťmi, ktoré cítia, že musia byť neustále v strehu? Pri dievčatách vidíme, ako sa hnev a bolesť obracajú dovnútra. Pri práci s mladistvými prostitútkami sú ľudia prekvapení, že mnohé z nich sú z dobre situovaných rodín. Ako keby v takýchto rodinách neexistovalo násilie, zanedbávanie a sexuálne útoky. Ale takmer pri všetkých tých deťoch sme zistili, že v istom bode dospeli k názoru, že sú bezpečnejšie na ulici ako doma.

Človek, ktorý ma asi najviac naučil o prepojení medzi domácim násilím a týraním detí, bol môj nevlastný syn Christopher, ktorý ku mne prišiel, keď mal 3 roky. Keď prišiel prvý raz, mal 2 zlomené rebrá a popáleniny od cigariet na chodidlách. Zostal u mňa asi 3 mesiace, keď jeho otec, usvedčený páchateľ, povedal, že je mu to ľúto a že sa to už nikdy nestane. A tak súd dovolil Christopherovi, aby sa vrátil domov. V priebehu niekoľkých týždňov som mala telefonát, že Christopher je znovu v nemocnici. Mal nové popáleniny od cigariet na chodidlách a na dlaniach a všetky rebrá zlomené. Tí a tie z vás, čo viete niečo o rannom vývoji dieťaťa, viete, že detské rebrá sú veľmi odolné. Je veľmi ťažké ich polámať, takže bola potrebná obrovská sila, aby povolili. A tak Christopher išiel ku mne a jeho matka ho smela navštevovať a jeho otec opäť priznal, že to urobil on.

Bola som k matke povýšenecká, lebo zostávala s mužom, ktorý ju týral. “Čo je s tou ženou?” pýtala som sa. Vošla dnu a ja som zbadala na jej tvári modriny, ale nechcela som ich veľmi registrovať. Sústredila som sa na Christophera a jeho bezpečnosť. A po pár mesiacoch Christopherov otec šiel na súd a povedal, že mu je to veľmi ľúto a že sa to nikdy, nikdy nestane. A Christopher musel ísť znovu domov.

Nasledujúci august sme pochovali Christophera a pochovali sme aj jeho matku hneď vedľa neho. A akokoľvek je pre mňa ešte stále ťažké hovoriť o Christopherovi, je pre mňa desaťkrát ťažšie premýšľať o jeho matke. Pretože som pre Christophera a jeho záchranu urobila všetko, čo bolo v ľudských silách. Bola som na všetkých výsluchoch, na všetkých možných stretnutiach, volala a písala som starostovi, guvernérovi, prezidentovi, ale neurobila som nič pre jeho matku. A to všetko preto, že som sa príliš sústredila na to, že som ju posudzovala, a bola som “spravodlivá”. A ona už nemohla jasnejšie ukázať, že je týraná žena, aj keby mala megafón a neónový nápis na čele.

Na súdnom pojednávaní vraždy sme sa dozvedeli, že úrady dali Christopherovej matke písomné vyjadrenie, že by mala zostať s jeho otcom, ak to dieťa chce dostať späť. A to preto, že našou prioritou je znovuspájanie rodiny. Tak veľmi sa držíme ilúzie o mamke, ockovi, sestričke a bračekovi. Čoho všetkého sme schopní, aby sme túto ilúziu udržali pri živote? Nútime ženy, aby sa pohybovali na ostrí noža, nech by sa dialo čokoľvek, len preto, že ich považujeme za absolútne zodpovedné za bezpečnosť detí.

Za všetky tie roky práce v právnom systéme som nikdy nevidela, aby bol otec obvinený z toho, že zlyhal v ochrane detí v prípade, že z násilia bola obvinená matka. A predsa takmer v každom prípade, kde je z násilia usvedčený otec, je matka obvinená z toho, že nebola schopná ochrániť deti.

Vari existuje niečo v anatómii nás žien, čo nám zázračne umožňuje ochrániť deti pred niečím, čomu sa sami nevieme brániť? Mali by sme sa zamyslieť nad rolami a očakávaniami, ktoré máme voči ženám, najmä voči matkám.

Ak si myslíte, že je to len o fyzickom násilí, uniká vám jedna obrovská časť dôvodov, ktoré nám zabraňujú odísť. Fyzické násilie je určite časťou toho celého, ale je tam aj emocionálne násilie, verbálne ponižovanie, vyhrážanie sa a ekonomické násilie. Mnohokrát k nám prídu aj ženy z vyšších vrstiev a hovoria, že nemajú prístup k peniazom, lebo ich násilný manžel kontroluje. Je to súčasť potreby mať kontrolu nad všetkým. Je veľmi bežnou praxou, že sa používajú mužské privilégiá a využívanie detí. Keď mi môj bývalý manžel povedal “Môžeš odísť, ale už nikdy neuvidíš svoje deti”, malo to ohromnú silu. Počúvnete, lebo si myslíte, že ten človek oplýva nejakou neuveriteľnou mocou.

Prečo som si vlastne myslela, že dostane deti do opatery on? Stačí sa pozrieť na výsledky Štúdie rodových predsudkov v Massachusetts, ktoré ukazujú, že v 70 % prípadov, keď sa muž snaží získať deti do opatery, podarí sa mu to. Mali by sme si uvedomiť, že toto je veľmi závažné ohrozenie, preto sa zverenie detí do opatery v prípade násilia musí stať v právnom poradenstve prioritou…

Minimalizovanie, popieranie a obviňovanie je (ďalšou) veľmi účinnou zbraňou, ktorú násilníci používajú. Nie je až také ťažké uveriť tomu, že sme všetkému na vine my, alebo niekto iný, ale nie on sám. To je dôvod, prečo som prokurátorkou. Myslím si, že násilník musí byť vzatý na zodpovednosť v rámci systému, ktorý nám hovorí, že byť násilným na ulici nie je v poriadku.

ania. Prvým krokom je vytvoriť atmosféru uvedomovania si problému domáceho násilia. Každý a každá z vás môže vo vlastnej komunite organizovať stretnutia s policajnými oddeleniami. Potrebujeme vedieť, koľko týraných žien je v každej komunite, potrebujeme vedieť o útokoch, vraždách, o počte násilných útočných prípadov s vražedným zámerom… Naše policajné oddelenia sú schopné tieto údaje zozbierať o takmer každom druhu trestného činu. Ja ich nemôžem prinútiť, aby tak robili v každom štáte, ale tam, kde žijete, máte silu voliča a voličky na to, aby sa to robilo. K dispozícii je obrovské množstvo federálnych financií, štátnych financií, nadačných peňazí, ale musíte poskytnúť konkrétne čísla.

To je jeden z prvých krokov. Potom môžeme vymedziť v rámci právnych služieb priority týkajúce sa počtu právnikov, aby sme nemali desiatich komerčných právnikov na jedného právnika rodinného práva. Skúste si uvedomiť súvislosti medzi tým, čo robíte, a tým, čo nerobíte, a dôsledky na týrané ženy vo vašej komunite.

V súlade so širším sociálnym kontextom musíme túto problematiku zasadiť do rámca feminizácie chudoby. Dajme si to do súvislosti s vynúteným bezdomovstvom. Dajme si to do rámca mizogýnie, lebo preto sa to toleruje. Používajme tieto slová, nebojme sa ich. Musíme hovoriť o tom, čím vlastne násilie páchané na ženách a deťoch v skutočnosti je. Musí to byť o mizogýnii, keď vieme, že 95-97 % násilia páchajú muži na ženách. Neexistuje žiadna iná oblasť práva, v ktorej by sme tolerovali takú mieru zlyhania implementácie zákonov ako v oblasti násilia páchaného na ženách.

Tretím odporúčaním je vytváranie akéhosi empatického mosta. Presvedčite sa, že máte bezpečnú čakáreň, ktorá nie je viditeľná zvonku a má navyše nejaké miesto s hračkami, kde jej dieťa môže počkať. Majte tam aj vzdelávacie materiály o legislatíve vo vašej komunite.

ltúr. Ubezpečte sa, že máte rôznorodý personál, nielen rasovo rôznorodý, mali by tam byť ženy so skúsenosťou s týraním, a nielen na najnižších stupňoch. Nestačí mať ako príklad sekretárku, diverzita musí existovať medzi manažérmi, riaditeľmi, supervízormi. Potrebujeme neustály tréning kultúrneho povedomia. Pred štyrmi rokmi uskutočnil Inštitút Williama M. Trottera pri Massachusettskej univerzite v Bostone štúdiu, ktorá ukázala, že 85 % informácií o farebných komunitách, ktoré dostávame z médií, je negatívnych. To znamená, že je na nás, aby sme sa informovali o tom, čo sa okolo nás deje… Potrebujeme odoberať časopisy ako Essence, Ebony, Jet, hispánske časopisy a publikácie, ktoré vychádzajú priamo z farebných komunít.

Taktiež potrebujeme mať brožúry, ktoré nemajú na obálke len bielych ľudí. To sa zároveň týka problému toho, kto sú vaši zamestnanci. To by mala byť vaša agenda, mala by to byť agenda bielych ľudí v rámci organizácií. Nie je to o tom, že by ľudia inej farby pleti prichádzali k vám a hovorili, že by tu malo byť viac ľudí, ktorí vyzerajú ako oni. To by malo byť na vás a mali by ste sa tomu venovať na každej zamestnaneckej porade.

Potrebujeme neustály tréning o skrytej dynamike rodinného násilia. Dostať k nám ľudí z domovov pre týrané ženy a ľudí z programov pre týrané ženy. Vedia obrovské množstvo vecí, ktoré vás môžu naučiť. Nemyslite si, že len preto, že ste vyštudovali právo, viete riešiť prípady domáceho násilia. Potrebujete neustály dialóg.

obetí. Od bývalých obetí zistíte, čo na nich zabralo a čo nie. Čo považovali sa pomoc, čo nebolo pomocou, čo ich urážalo a čo znelo ako kázanie… Skúste sa obetí spýtať: “Čo vám prináša pocit istoty? Čo potrebujete?”

Ak na žene vidíte zranenia, ale prišla s problémom podpory alebo nájomníckeho sporu a nechce o tom hovoriť, prinajmenšom môžete povedať: “Chápem, že o tom so mnou nechcete hovoriť, ale keď vidím takéto zranenia, často sú výsledkom toho, že niekoho bije manžel alebo priateľ, a tak vám dám aspoň toto číslo.” Ak neviete číslo vášho miestneho domova pre týrané ženy, dajte im celoštátne číslo. Toto číslo je bez poplatkov a je multilingválne. To znamená, že na celoštátnej linke môžu ženu prepojiť na najbližší program v mieste jej bydliska. Ak si žena odmietne od vás vziať lístok s číslom, napíšte jej ho na podrážku topánky. Ak ho napíšete na chrbát podpätku, neošúcha sa. Mnoho násilníkov totiž ženám kontroluje tašky, takže si nemyslite, že jej urobíte službu, ak jej lístok s číslom nenápadne vhodíte do tašky. Hovorte s ňou o tom, kde táto informácia bude.

Najdôležitejšia vec, ktorú by ste si okrem čísla 63 mali zapamätať, je, že otázky o násilí musia byť rutinnou vecou. Ktokoľvek, kto k vám príde, by mal tieto otázky dostať.

Zdravotné sestry v Pennsylvánii zistili, že ak sa pýtali: “Boli ste v priebehu posledného roka zranená, alebo zbitá?” zvýšili identifikáciu týraných žien o 60 %… A znovu si dovolím tvrdiť, že je nezodpovedné neklásť tieto otázky každému človeku…

omunít. Tam vonku je toho oveľa viac, a mnohí, mnohé z vás robíte úžasnú prácu v tom, že viete ľudí odporučiť na rôzne miesta. Musíme sa o túto znalosť podeliť. Jednou z možností je v každej komunite založiť výbor na koordináciu pomoci v prípadoch domáceho násilia, najlepšie cez miestny súd. Snažte sa získať najdôležitejších ľudí – policajtov, policajtky, sudcov a sudkyne, prokurátorov, prokurátorky, ľudí, ktorí sú svedkami/obeťami násilia, ľudí z domova pre týrané ženy, kohokoľvek, kto má v komunite kontakt s týranými ženami. Dajte ich dokopy a raz mesačne sa stretávajte.

Nakoniec vás chcem poprosiť o to, aby ste mali víziu systému, kurzov, domovov, služieb, ktoré môžu byť skutočne podporné pre týrané ženy.

Ak by mi pred 15 rokmi niekto povedal, že nielenže budem môcť žiť zo sociálnej podpory, ale vyštudujem právo a budem mať možnosť hovoriť s viac ako tromi príbuznými viac ako tri minúty, bola by som povedala, že je blázon. Keď som prvýkrát chcela ísť na právo, ani som poriadne nevedela, ako sa človek stane právnikom. Myslela som si, že najprv musím byť nejakou súdnou asistentkou. Snažila som sa získať prácu, ale nikto ma nechcel, lebo som nevedela dobre písať na stroji. Povedali mi, že najprv musím ísť do školy. Strávila som sedem rokov vo večernej škole a nakoniec som sa spýtala: “Ako sa mám prihlásiť na vysokú školu?” A oni sa ma spýtali: “Kam chceš ísť?” A ja som povedala: “No, chodievam okolo Harwardu a vyzerá to ako slušná škola, takže asi tam.” A ich odpoveď bola: “Ty to nechápeš. Nie si materiál pre Harward. Si slobodná matka, bola si v sociálnom programe, nechodila si do poriadnej školy. Nedávaj si latku tak vysoko.”

To ma fakt naštvalo. Chodila som okolo Harwardu a kričala som naň: “Zoberiete ma!” Zastavila som auto, chodila som okolo tých budov, vošla som dnu a videla som, že tam majú také skrinky, a povedala som si, že by som chcela oranžovú.

A nakoniec sa stala neuveriteľná vec – nielenže ma zobrali, ale dostala som aj plné štipendium a oranžovú skrinku. Dávajte si pozor na to, po čom túžite, lebo sa to môže stať.

V škole sme odštartovali projekt advokácie týraných žien… Uverejnili sme oznam v školských novinách a na prvej schôdzi sme mali 80 ľudí. Teraz tam máme 215 študentov (30 % mužov), existujú programy na Bostonskej právnickej fakulte a Severovýchodnej právnickej fakulte. Program sme vytvorili na základe projektu Právnickej fakulty v Suffolku.

Môžeme začať s akoukoľvek inštitúciou, či už strednou školou, vysokou školou, právnickou fakultou, a trénovať ľudí. Nielen preto, že ich potrebujeme ako právnikov a právničky, ale preto, že sú aj v porotách. Chcem vám len povedať, že je vo vašich silách urobiť obrovské zmeny. Je to sila vašej vízie.

Chcem skončiť slovami niekoho, kto vedel veľa o vízii a o nenásilí. Bol to reverend M. Luther King, Jr., ktorý vo svojom liste z birminghamskej väznice napísal: “Naša generácia musí zaplatiť nielen za jedovaté slová a skutky zlých ľudí, ale aj za to neuveriteľné mlčanie dobrých ľudí.”

Chcela by som, aby ste nemlčali o domácom násilí vo vašich komunitách.

(prevzaté z informačného materiálu k americkému filmu Defending Our Lives Sarah Bull je zástupkyňa krajského prokurátora v Quincy, MA, a riaditeľka Jednotky domáceho násilia v Suffolk County pre Záujmové združenie žien Fenestra preložila Sylvia Králová)

Reklamy

Pridaj komentár

Momentálne neexistujú žiadne komentáre.

Comments RSS TrackBack Identifier URI

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s